Ján Papuga

Ďakujem za mnohé ohlasy k mojím trom ostatným pedagogickým článkom. Získal som vďaka vám nové podnety, ale aj poznania, ktoré vo mne vzbudili negatívne emócie, najmä keď pochádzali od rodičov či pedagógov. Preto treba o to viac diskutovať o modernej, aktuálnej a konštruktívnej pedagogike, ktorú v súčasných školách i rodinách potrebujeme na prvom mieste. Nie preto, že chceme niekomu (deťom) ustupovať, zľahčovať povinnosti či osprostievať mládež. Ale preto, že ľudstvo sa vyvíja, podmienky života sa menia a to všetko na nás a aj na deti vplýva. Nemôžeme chcieť od súčasných ľudí, nebodaj od detí, také isté poznatky a výkony ako pred 30 či 50 rokmi (vtedy zase nevedeli to, čo vedia dnešné deti).  Uznávam, že najmä vďaka mnohým obetavým pedagógom, aktívnym rodičom či uvedomelým žiakom sa školstvo posunulo vpred, teda nie je v absolútne katastrofálnom stave, ako nám to chcú nahovoriť rôzne záujmové a politické skupiny. Dokonca oceňujem aj niekoľko málo zákonov od rôznych vlád, ktoré školstvo vylepšili. No neraz sú materiálneho rázu. Zabúda sa však na dôkladné nastavenie pedagogiky, ktorá je oveľa dôležitejšia ako klimatizovaná škola s interaktívnymi tabuľami a multifunkčnou telocvičnou.

Aj z uvedeného dôvodu otváram mnohé pedagogické témy, snažiac sa o konštruktívnu kritiku, ktorá môže niektorých kolegov uraziť. To však nie je môj cieľ! Mojím cieľom je vyvolať diskusiou a zasiahnuť nesprávne konanie či pedagógov, či rodičov, či žiakov. A motivovať ostatných, aby konali tak, aby sme sa vedno pokúsili o nápravu školských komunít a školstva postojmi a aktivitami zdola. Nie iba rozčuľovaním sa a klebetením na sociálnych sieťach či v kuloároch.

Keďže sa v diskusiách často porovnávali terajší žiaci so žiakmi z detstva súčasnej strednej generácie, vrátil by som sa k tejto vysoko pedagogickej téme. Nemôžete porovnávať deti spred revolúcie alebo revolučné deti s tými v súčasnosti. Staršia generácia nečelila toľkým informáciám, aktivitám, tlaku na najvyšší výkon, sociologickým krízam, zlovestným médiám a ich manipulácii, ekonomickým problémom, celoslovenským, ba medzinárodným testovaniam, nekompetentným politickým zásahom do pedagogiky, poruchám učenia či rôznym novodobým chronickým ochoreniam a pod. Dnes majú deti síce o niečo menej učenia, no žiakom pribudli aj rôzne požiadavky, ktoré od nich vyžaduje kapitalistická trhová spoločnosť. A nie vždy je to o dobrom vysvedčení. Neraz vidno úspešných ľudí bez širšieho vzdelania, čo deťom veľa naznačuje a demotivuje ich v učení sa. Súčasné deti čelia rôznym spoločenským (až globálnym) krízam a okrem školských povinností musia riešiť svoju duševnú rovnováhu.

V potravinách, v nápojoch, v bežných jedlách, v životnom prostredí sa aplikuje agresívna chémia, ktorá deťom a mládeži spôsobuje rôzne fyziologické i duševné problémy. Neraz sú takéto produkty deťom ľahko prístupné a podsúvané masovou kultúrou. A potom sa čudujeme, že sú deti chorľavé, slabé, s poruchami učenia. No a v takej situácii ide vzdelávanie bokom, prvotné je zdravie. Rodina je v kríze, rodičia nemajú čas alebo peniaze na aktivity s deťmi, a tak neraz dospievajú ako samorasty pod vplyvom nie práve ideálnych spoločenských skupín.

Všetci s deťmi čelíme obrovskému informačnému smogu, ktorý negatívne ovplyvňuje najmä myslenie žiakov a zahlcuje mozog zbytočnými údajmi. Pre deti sú to lákadlá, ktorým už z podstaty svojho veku nevedia odolať. Neraz nevedia odolať ani dospelí.

Spomenul som len malý zlomok vplyvov na bezmocné deti, navyše v štádiu pubertálneho besnenia. Sotva tieto vplyvy dokážeme len tak odstrániť, aj keby sme boli tí najlepší učitelia a rodičia. Nevieme preprogramovať charakter dnešných detí, aby boli také, akí sme boli mi. Museli by sme radikálne preprogramovať celú spoločnosť alebo by sme museli zaviesť tvrdú direktívnu výchovu, čo však určite nechceme. Jediné, čo môžeme spraviť, je prispôsobiť pedagogiku súčasným okolnostiam, keďže tie okolnosti sa zmeniť nedajú, ale dá sa na ne pripraviť. Aj my dospelí v rôznych situáciách chceme, aby sa okolnosti prispôsobili nám: aby sa nám prispôsobili služby, zamestnávatelia, vládnuci a pod., teda nechceme sa preprogramovať. Podľa niektorých diskutujúcich však deti treba za každú cenu lámať, lebo majú málo povinností a sú lenivé učiť sa. Keby to bolo také jednoduché, nemali by sme žiadne výchovno-vzdelávacie problémy. A, opakujem, nie je pravda, že to majú ľahšie.

Keď si niekto myslí, že inteligencia detí sa prehlbuje každodennými domácimi úlohami, siahodlhým diktovaním učebných poznámok, zadávaním krátkodobých akože projektov stiahnutých z internetu, denným písaním previerok a skúšaním či monologickým výkladom učenia, veľmi sa mýli. Kde v živote dospelého máte vždy po práci domácu úlohu? Kde v práci vás denne skúšajú? Kde v práci máte 3 – 4 projekty v rámci jedného týždňa? Kde v bežnom živote namiesto získania podkladov či odfotenia prezentácie píšete 40 minút súvislé texty do zošita? Kde v práci stačí na jej výkon monológ namiesto dialógu? Isto, sú aj také práce. No nie každý o také živobytie stojí. Navyše stačí napr. písanie poznámok nahradiť učebnicou alebo pracovným listom a uvoľní sa čas na prehlbovanie kompetencií, na ktoré zvyčajne čas nie je. Deti zastaranými spôsobmi vyučovania nevedieme k rozumu, ale k strate vzťahu k škole a k vzdelávaniu. 

Zlou cestou je vyžadovať od detí viac ako to, na čo majú. Hoci sa stále hovorí o degradácii vzdelávania, fetiš dobrých známok u niektorých rodičov stále pretrváva a ničí životy detí (napr. aj túžba rodičov po umiestnení detí v gymnáziách). Pozorný rodič pozná svojho potomka a vie, na čo má. Prečo by potom mal od neho vyžadovať viac? Samozrejme, môže skúsiť rozvíjať jeho schopnosti. Ale nie za každú cenu. To, že niekto nemá dobrý prospech, nemusí znamenať, že sa neuplatní v živote dospelých, že je neinteligentný, že je lajdák. Navyše je dnešný systém orientovaný na to, že žiaci musia ovládať rôzne vedy a témy, ktoré sa neraz študujú päť rokov na vysokej škole. Je preto prirodzené, že veľká časť žiakov nedokáže vynikať v takých rôznorodých učebných predmetoch. A keď, vie ich iba replikovať. Žiakovi úplne stačí byť dobrý napr. v jazykoch a systém by sa mal nastaviť tak, aby mu túto schopnosť umožnil rozvíjať. A keďže to systém nerobí, tak by rodičia mali rešpektovať prednosti a schopnosti žiaka a rešpektovať jeho záujmy a úspechy v predmete (predmetoch), ktoré mu možno v budúcnosti pripravia skvelú kariéru (aj bez znalosti napr. chemicko-biologického vzorca fotosyntézy). Netrvať teda na samých jednotkách a pochvale riaditeľa školy.

V niektorých diskusiách zaznelo, že deti sa majú samostatne pripravovať do školy. Mám pocit, že to vraveli práve tí, ktorí sú zástancami masového zadávania školských povinností na čas po vyučovaní. A ak sa tak deje, nečudujte sa a nevysmievajte sa tomu, že mnohí rodičia pomáhajú svojim deťom v zmysle, že im vysvetľujú učivo zo školy, lebo im záleží na tom, aby to chápali. Nie každé dieťa dokáže so školskými povinnosťami pohnúť. Niektoré ani nevládzu. Je aj známe, že niektorí žiaci sa radi učia aj v dialógu. Doma je k dispozícii rodič či súrodenec. Môže síce úlohu vyriešiť mechanicky alebo nesprávne, no nie je to správny návyk (mne ako učiteľovi a rodičovi záleží na tom, aby bola téma mojimi deťmi pochopená, ak zistím, že nie je). Ak sa nájde učiteľ, čo zadáva úlohy na to, aby vedel, v čom deti zlyhávajú a reálne ich riešenia na hodine skontroluje, stačí to oznámiť rodičom a rešpektovať takýto spôsob overovania učiva bez sankcie za zlé vyriešenie. Ale ak máme rodiča, ktorému záleží na vzdelaní žiaka, vidí, že učivo nechápe či nebolo dostatočne vysvetlené, alebo ak máme žiaka, čo nemá bunky na nejaký predmet, je pomoc rodiča dokonca aj počas strednej školy úplne normálna. Otázkou však je, či je toto úlohou rodiča – suplovať učiteľa. Ale to už súvisí so zlým nastavením pedagogického systému školstva.          

Ďalší neuralgický bod je obsah vyučovania v 21. storočí. Moje články číta aj mnoho rodičov. Ak sa tešíte, že tzv. obsahová reforma, ktorá je oslavovaná médiami, niečo zmení, zabudnite na to! Je to dokument od ľudí vzdialených od praxe, ktorý vytvorí ešte väčší chaos v hlavičkách našich detí. Chýba tam pedagogika. Žiaci súčasnej doby potrebujú komunikovať, tvoriť, realizovať pravé projekty, kriticky myslieť, myslieť s porozumením, spolupracovať, pracovať so zdrojmi informácií, rozvíjať rôzne gramotnosti a popri tom ovládať nevyhnutnú sumu poznatkov, ktoré treba ovládať naspamäť, vedieť si vyhľadať poznatky, ktoré sú potrebné, ale nie sú nevyhnutné, aby sa pamätali. A hlavne potrebujú poznatky, ktoré nadväzujú na ďalšie vzdelávanie a sú využiteľné v bežnom a profesionálnom živote, vo svete dospelých. Keď sa takéto osnovy pripravia, je nevyhnutné vytvoriť priestor na opakovanie, fixáciu, prehlbovanie kompetencií, aby sa žiaci potrebnú teóriu naučili na praktickej aplikácii priamo v škole a neboli oberaní o nevyhnutný relax po vyučovaní (a fakt mi je jedno, či si pri tom relaxe pozrú niečo na mobile). Takýto postup nie je žiadnym zľahčovaním vyučovania a osprostievaním žiakov. Chceme mať deti, ktoré budú ovládať zoznamy pojmov alebo chceme, aby dôkladne ovládali zručnosti v spojení s teóriou a vedeli riešiť rôzne praktické úlohy, problémy či konflikty v živote v spoločnosti? Myslím, že na základnej i strednej škole nemôže byť cieľom vytvoriť z detí antických polyhistorov. Kvantum poznatkov nerobí z detí plne funkčných občanov. Iba ich pripravuje o čas na rozvíjanie svojich schopností, ktoré využijú v prospech spoločnosti.

Ako som uviedol, deti potrebujú aj voľný čas. Nech si školu dávame na akékoľvek miesto najvyšších hodnôt, nie je jediným spôsobom vzdelávania. Ak sa žiak rozhodne tráviť voľný čas záujmovými aktivitami, je to tiež vzdelávanie (neformálne), ktoré pokojne môže viesť k budúcemu povolaniu. Škola nemá vždy dostatok možností, aby rozvíjala každú záľubu žiakov. Preto je treba podporovať aj takéto aktivity detí a nie zahlcovať im väčšinu dňa po vyučovaní nekonečnými školskými povinnosťami. Tým isto nemyslím nevyhnutnú pravidelnú prípravu na vyučovanie, aby v prípade zadania skúšky alebo praktického overovania nemali toho naraz veľa.

V procese nastavovania učebného obsahu treba myslieť na to, že nemáme len jednotkárov – mnohí v diskusiách hovorili, že ich detí nemajú problém s presilou učiva. Treba však myslieť aj na slabších, zdravotne znevýhodnených (poruchy učenia) aj na nadanejších žiakov. Preto treba, aby bol obsah vyučovania primeraný, aby mal pedagóg čas aj na individualizáciu práce so žiakmi (za nevyhnutného predpokladu zníženia počtu žiakov v triedach). Pokojne sa môže stať, že prepĺňanie osnov učivami obrovská väčšina žiakov aspoň na priemernej úrovni zvládne. Ale načo to bude dobré, keď nebudú schopní aplikácie poznatkov, slabší budú zažívať samé neúspechy, talentovaným sa nepomôže rozvíjať ich prednosti… alebo sa pre nedostatok času zabudne na bežnú ľudskú komunikáciu o problémoch a radostiach života s pedagógom, čo môže žiakom dať veľmi veľa. Každý žiak nech je schopný vybrať si ďalšie štúdium, ďalšie povolanie podľa svojich schopností a bez strachu zo zlyhania, z rodičov, zo školy.

V diskusiách som zaznamenal aj tému o tom, kto má vychovávať deti. Škola alebo rodičia? Rozumným ľuďom je úplne jasné, že obe skupiny to musia robiť. Deti trávia viac ako polovicu dňa v škole, tam sa pod rôznymi vplyvmi správajú inak, očakávať od nich, že sa budú správať ako doma je priveľmi idealistická predstava. Okrem toho, v škole nastávajú situácie, ktoré v bežnej domácnosti nie sú a učiteľ na ne má, ba musí reagovať. Keď sa dieťa zveruje na dlhý čas škole, nezveruje sa pedagógovi iba jeho rozumová stránka, ale zveruje sa celá osobnosť, a preto je povinnosťou dospelých ľudí v budove školy suplovať rodiča, kým je ten neprítomný. A rodičia zas nesmú prenechať výchovu iba školám, pretože učitelia sú iba dočasní mentori, no rodičia sú doživotní vychovávatelia detí. Okrem toho sa škola mnohé roky profiluje ako výchovno-vzdelávacia inštitúcia, preto objektívne výchovné prvky pedagogických pracovníkov treba rešpektovať. Samozrejme, ak nenarúšajú integritu žiakov, rodičov a rodiny a nezneužívajú sa na manipuláciu v prospech neželaných názorov a ideológií. Na to rodičia musia primerane reagovať, ak sa to deje.       

Na ceste pedagogiky však my učitelia a rodičia nesmieme byť v nepriateľskej opozícii. Ak to tak bude, zase to škodí len a len deťom. A nahráva to politikom, ktorí nenápadne zavádzajú do školstva škodlivé zmeny. Ak má vaše dieťa problematického učiteľa, komunikujte najprv s ním. Je povinnosť školy komunikovať s rodičmi. Neutiekajte sa k nadávkam, k pranierovaniu na internete, k ohováraniu. Ak by aj po vašej komunikácii nedošlo k zmenám, je veľa možností, ako riešiť naozaj zlého učiteľa – prostredníctvom triedneho učiteľa, riaditeľa, zriaďovateľa, inšpekcie a pod. A učitelia, ak ozaj nejde o škodlivý osobný útok, berte pripomienky rodičov konštruktívne. Ak vám povedia, že zadávate veľa domácich úloh, nie je to útok. Ak by vám rodičia zasahovali neodborne do vášho predmetu, mali prehnané požiadavky, ak by o vás šírili nepravdy, komunikujte sebavedomo, vecne argumentačne. A keď to nepomôže, takisto sú možnosti, ako to riešiť. Len neponižujte svoju dôstojnosť pre lojalitu k škole či k jej vedeniu a nenechajte si skákať po hlave. Ja vychádzam s rodičmi veľmi dobre. Ak sa aj stalo, že presiahli istú hranicu štandardného správania, nikto mi nezabránil odraziť ich spôsob komunikácie rovnakým spôsobom.

Za stav vedomostí a spôsobilostí našich žiakov nemôže ani pedagóg, ani rodič, ba ani žiak. Vinná je celá spoločnosť na čele s médiami, politikmi a rôznymi ideológiami. Deti nie sú iné. Rodia sa stále nadšené a otvorené životu. Ich perspektívu zatvára svet dospelých. Ponechajme však tieto vrátka čo najviac otvorené tvorením dobrej pedagogiky.

*

*

*

*

*

ĎAKUJEM ZA PREČÍTANIE!

*

Skutočná zmena školstva = skutočná zmena spoločnosti = skutočná zmena politiky.

*

AKTIVAČNÁ VÝZVA:

Keď sa s mojím textom stotožňujete, šírte ho, zdieľajte, posielajte na e-maily, aby sa dostal do širšieho povedomia, aby sa zo slov stali činy, aby sa veci začali meniť. Sprostredkujte môj text ľuďom, ktorí nechodia na blogy. Text je verejný, netreba môj súhlas na jeho šírenie. Posielajte ho aj politikom, stranám, ministrom, inštitúciám,  médiám.

*

DISKUSIA:

Milí čitatelia a priatelia, myslite kriticky a nezávisle. Nebuďme ako politici a médiá. Odborná, slušná a zmysluplná diskusia vie zmeniť mnohé veci. Odpovede na komentáre k tomuto blogu na tejto platforme NEPÍŠEM, nesledujem ich, nevyjadrujem sa k nim aj z dôvodu, že autori komentárov majú neraz anonymné ID a môžu byť medzi nimi provokatéri, čo nechcú alebo nevedia pochopiť môj text a neraz prechádzajú k osobným invektívam pod neidentifikovateľným menom. S takýmito ľuďmi nemám dôvod diskutovať, resp. sa s nimi diskutovať nedá. V PRÍPADE, ŽE MÁTE ZÁUJEM O KONŠTRUKTÍVNU PRIPOMIENKU A MOJU REAKCIU NA ŇU, NEVÁHAJTE SA SO MNOU SPOJIŤ PROSTREDNÍCTVOM UVEDENÝCH KONTAKTOV. V prípade, že chcete pravidelne, konštruktívne, vecne a odborne verejne komunikovať so mnou a inými ľuďmi, pridajte sa do FB skupiny Školoveda.   

*

AUTOR: PhDr. Ján Papuga, PhD. * pedagóg (slovenčina – estetika), spisovateľ, aktivista, vydavateľ, tvorca didaktických dokumentov, odborník na školstvo, zakladateľ pedagogickej koncepcie Konštruktívna školoveda – hľadanie strednej cesty

KONTAKTY: KONTAKTY: Bratislava-Rača, Bernolákovo * janpapuga@gmail.com * FB: Ján Radomil Papuga * IG: Ján Papuga * YT: Ján Papuga * TG: Ján Papuga, školstvo – pedagogika – politika 

PUBLIKAČNÁ ČINNOSŤ: link

FB SKUPINY: Spoločenstvo slovenčinárov, priateľov školy a vyučovania * Školoveda * Ján Papuga – školstvo, pedagogika, politika * Knihy Jána Papugu

BLOG PRAVDA: janpapuga.blog.pravda.sk

WEB: www . janpapuga . sk; https://janpapuga.sk/2materialy/