Ján Papuga

Chcel som pôvodne k tejto téme nahrať video, no asi by som v ňom koktal od toho, aké mám emócie, keď počujem, že sa o citlivom prípade verejne hovorí. Konkrétne o tom, že istí šiestaci naviedli/prinútili/nahovorili svoju spolužiačku vypiť chemický čistiaci prostriedok – SAVO. Na rozdiel od tých, čo to pranierujú, akoby pri tom boli a vyhlasujú objektívne pravdy, ja som pri tom nebol, no ako pedagóg, ktorému ide aj pri tých najzložitejších a emocionálnych konfliktoch o objektivitu, mám na to názor overený vyše 20-ročnou praxou a komunikáciou s mnohými predstaviteľmi školských komunít.

            Na začiatok vám vymenujem všetko, čo deti v školách vyvádzajú. Stalo sa to buď na školách, kde som pôsobil, alebo to zažili iní pedagógovia. Sú to činy žiakov zo základných škôl. A pre tých, čo hovoria, že dnešné deti sú iné, uvádzam, že ide aj o činy spred roku 1989. Neviem, či boli všetky tieto udalosti potrestané, ale väčšina z nich bola riešená. Veľká časť z nich nie sú individuálne činy, ale skupinové. Takže aj toto sa deje v školách, myslím v budovách škôl či v ich areáloch naprieč rôznymi rokmi a regiónmi: jedenie kriedy/steny a zapíjanie vodou; fajčenie s vlasom/chlpom strčeným do cigarety; pitie alkoholu po pridaní tabletiek; fajčenie špakov zo zeme; ohadzovanie sa vtáčími vajíčkami z hniezda; strkanie klinca do zástrčky; oblizovanie zamrznutého železného stĺpu; spoločná masturbácia na toaletách; vhodenie použitých vložiek do učiteľského záchoda; písanie na kachličky pomocou vlastných exkrementov; vyhadzovanie mokrého toaletného papiera na strop; pitie octu s kečupom; ohadzovanie sa mokrou špongiou; vymočenie sa do tekutého mydla; vybratie vnútra počítačovej jednotky; nasypanie obsahu soľničky do polievky; vloženie pavúka do vlasov dievčaťa; vhodenie učiteľa do kontajnera; potknutie na schodoch; pastovanie dverí riaditeľne; zamknutie žiaka do šatníkovej skrinky; sťahovanie spodného prádla dievčatám či chlapcom; jedenie psej konzervy; okúpanie sa v znečistenom potoku; pichnutie štetcom/perom do tela iného spolužiaka a pod.

            A to som uviedol iba tie, na ktoré som si v tomto momente spomenul. Keby sme dali anketu učiteľom, čo ešte zažili, tak by sme našli ďalšie a ďalšie výčiny, ktoré sa napriek snahám dospelým stále dejú v rôznych generáciách. Možno by to aj bolo dobré, lebo rodičia musia vedieť, čo všetko ich deti v škole vyvádzajú, aby sa mohli spolupodieľať na výchove. Nikdy nepoviem, že o činoch žiakov väčšina rodičov nevie, ale odsudzujem tú časť, čo o nich vie a nevychováva svoje deti. Nechávajú to na školu a ulicu. Rovnako však treba pripomenúť, že výchova je aj neodmysliteľnou činnosťou pedagógov, ktorí od akéhokoľvek činu nesmú dávať ruky preč. V tomto sme na jednej lodi, lebo máme spoločný cieľ – učiť naše deti plávať životom.

            Odsudzujem ľudí, čo jednoznačne povedia, že išlo o šikanu a páchateľov treba hneď bez vyšetrovania a poznania popraviť. Takýto „nešvár“ sa v našej republike rozmohol. Nikomu neprajem, aby sa mu stalo niečo podobné. Že ho potrestajú, zahanbia, pranierujú za niečo, čo nespravil alebo za niečo, čo sa mohlo stať inak. To sa v tejto situácii môže stať každému z nás.   

            Neomylní ľudia typu Gröhling (bez znalosti výchovno-vzdelávacieho procesu), náš aktuálny bábkový minister či naše najmúdrejšie médiá bez akejkoľvek empatie k školstvu a k neplnoletým deťom jednoznačne hovoria o šikane a bez poznania veci útočia na školu, ktorá hovorí, že o šikanu nešlo. Niečo podobné hovoria aj rodičia obete. Či aj tí si vymýšľajú, nepoznajú svoje dieťa lepšie? Isto, v systéme máme kopec riaditeľov škôl, ktorí klamú a zaprú všetko, len aby sa nepripravili o povesť a o žiakov (=peniaze). A nikdy nepriznajú zodpovednosť. Voči takým treba nekompromisne zakročiť, hoci sa to bežne nerobí. Ale až po dôkladnom vyšetrení! Ako však môžu rôzni „neomylní“ ľudia, často bez akéhokoľvek poznania školstva, pár hodín po čine vedieť, ako to presne bolo? Jednoznačne to bolo šikanovanie… Čo ak to bola jednorazová nebezpečná hra, aktivita detí? Detí, ktoré sa kamarátili? A to je parádny rozdiel, ktorý v súvislosti s takým nízkym vekom musíme rozlišovať!

            Šikanovanie je proces, ktorý trvá dlhodobo, stupňuje sa a má jednoznačné viditeľné znaky, ktoré sa dajú na obeti poznať. Koľkí z neomylných mudrlantov videli tieto deti a hovorili s nimi? Ale veď na čo, treba senzáciu a maloletým deťom úplne zničiť život bez ohľadu na to, čo sa stalo (ako sa to robí aj s dospelými, ktorých médiá a ich prisluhovači obvinia a hneď odsúdia). Isto, je to veľmi vážny priestupok, mohlo prísť k vážnemu ohrozeniu zdravia. Ale slovo šikanovanie neoznačuje každé jedno verbálne či fyzické ublíženie druhému človeku. Okrem toho je to vážny priestupok či zločin, preto narábanie s týmto slovom musí byť veľmi opatrné, odborné a založené na diagnostike dotknutých maloletých detí. Ak každé menej či viac nebezpečné činy označíme za šikanovanie, rovno treba dať na školy políciu, znížiť trestnú zodpovednosť a vykonávať tvrdé sankcie. Tak by to možno chceli tí, čo o školských kolektívoch a deťoch nevedia nič.

            Deti dospievajú a dejú sa v nich také procesy, že niekedy skrátka uletia a vykonajú niečo, čo nevedia rozumovo spracovať a nedokážu hľadieť na dôsledky svojho konania ako dospelí. Vo veľa prípadoch za to nemôžu, inak by bola vo svete trestná zodpovednosť od šiestich rokov. Za neuvážené činy detí nemusí byť zodpovedná ani škola, ani rodičia. Odmietam vzájomné obviňovanie sa. Niektoré činy detí nemáme šancu ako dospelí predvídať. Deťom, ba aj tínedžerom na stredných školách skrátka len tak šibne, zatrasú nimi hormóny, konajú pod vplyvom spoločnosti, rovesníkov, videli to niekde v médiách (marí sa mi, že médiá bez akejkoľvek cenzúry v čase covidu šírili informáciu, že ľudia pijú podobnú chemikáliu ako prevenciu, čo deti mohli vnímať ako návod), skrátka vyvedú hlúposť, ktorú si uvedomia neskôr. Preto sa volajú deťmi, nie dospelými. Aj preto vznikajú mnohé jednorazové činy, ktoré som vymenoval v úvode. Deje sa to vždy v čase dospievania v každej dobe a je veľmi zložité zabrániť tomu. Aj keby sme mali to najvychovanejšie dieťa, toho najlepšieho žiaka, málokedy sa stane, že ani on nezlyhá a nevykoná niečo, čo bude neskôr ľutovať. Dospelí musia byť v strehu, no nápaditosť detí sa často nedá odhaliť.

            Ide mi najmä o to, že hovoríme o maloletých deťoch, ktoré nech by vykonali hocičo, musia byt chránené, lebo je šanca, že po dôkladnom prešetrení akéhokoľvek zlého činu sa môžu poučiť a polepšiť. To, že médiá a istí neomylní ľudia hlásia o takýchto činoch nekompromisné hypotézy, môže zničiť výchovný proces u formovateľných detí. Mňa najviac mrzí, že takýmto osobám ide egoisticky o vlastnú sebaprezentáciu a politikom o pridanie politických bodov, nech je ich vyjadrenie akokoľvek mimo pedagogických a psychologických zásad, ktoré sa pri práci s deťmi uplatňujú a fungujú. Isto, informácia o čine nech sa zverejní, nech si rodičia i pedagógovia dajú pozor a dozrú na deti, prípadne spravia preventívne opatrenia. To sa neraz aj robí. Ale tu sa na malé deti spustil lynč, ktorý môže negatívne ovplyvniť aj obeť. Len pre vlastný prospech popravíme deti, ktoré majú v sebe to, že vyvádzajú, že robia riskantné činy, že nie sú na úrovni dospelého človeka. Ak takéto niečo robia pravidelne a rodičia ani škola to neustriehnu, potom je nutný odborný zásah a vyvodenie zodpovednosti. Ale bez škandalizácie a verejného pranierovania, ktoré neraz skĺzne do šikanovania… Vyrieknuť bez poznania, že ide šikanu, pokus o vraždu, účelový vandalizmus, prejav nebezpečnej patopsychológie a pod. je podlé a cynické.  

            Inak aj tá prevencia v práci s deťmi je zložitá. Ak išlo o jednorazový čin, určite to nie je na diagnostický ústav, ktorý musia schváliť rodičia. Škola nemôže vinníkov ani vylúčiť ako formu sankcie. Jedine udelí zlú známku zo správania, ktorá v našom školstve nič neznamená, veď aj celebrity sa chvália, že ju dostali. Možno naozaj chcú tí premúdrelí inkvizítori popravu bez toho, aby sa všetko objasnilo. Len im uniká to, že škola nemôže byť popraviskom a nemôže spraviť viac, ako dovoľuje školský zákon. No budú do tejto témy búšiť, kým dotknutá škola neľahne popolom bez ohľadu na to, či je vinná, či nie. Myslím si však, že väčšina škôl i rodičov pôsobí na svoje deti a snaží sa, aby z nich rástli slušní ľudia. Opakujem však, že bojujú s vývinovou psychológiou dospievajúceho. Ťažko si predstaviť, že každé ráno pred školou povieme žiakom: nepi chemikálie, nehádž vložky, neutieraj si zadok do kachličiek, nepi alkohol a tabletky, nepichaj do spolužiaka štetec, neoblizuj elektrický kábel a desiatky iných zákazov… Žiaľ, v dnešnej spoločnosti, aj vďaka médiám, ktoré teraz veľmi moralizujú, majú deti nekonečné príklady na to, ako môžu vyvádzať a skúšať svoje možnosti. Poväčšine ide o jednorazové činy, ktoré vznikajú v návale akéhokoľvek druhu emócií a pod vplyvom toho, čo som už vyššie uviedol – sú deti a to už predpokladá, že budú prirodzené problémy, nehovoriac o tom, že psychológia kolektívu funguje inak a málokedy sa dá korigovať tak, ako si dospelí predstavujú. To by sme museli mať deti 24 hodín pod dozorom. Alebo ich začať biť? To by sme sa ocitli v inej spoločnosti. Avšak, triviálnu, účinnú a intenzívnu prevenciu môžeme ako dospelí zaviesť a nemôžeme na ňu rezignovať.

            Prosím, neberte môj text, že zodpovedné maloleté deti obhajujem alebo ich čin zľahčujem. Isto, sankcie musia prísť. Ale do úvahy treba vziať kontext konania detí tak, ako sa berie do úvahy pri vyšetrovaní dospelých. Nemôže sa vysloviť verdikt na základe toho, že si niekto povedal, že potrebujeme exemplárny dôkaz na nefungovanie škôl, že si potrebujeme nahnať slávu a lajky na úkor maloletých detí, že si získame čitateľov škandalóznym poňatím publicistického textu. Aj keby išlo o šikanu medzi maloletými – ani tá nesmie byť verejnou záležitosťou v zmysle, že sa natrvalo ničia mladé životy a môže sa im spôsobiť trauma, ktorá vyústi do ešte horšieho činu. Šikanu treba riešiť citlivo, empaticky s ohľadom na vek dieťaťa, (či agresora, či obete), aby sa jej predišlo, aby sa pod rôznymi negatívnymi zásahmi nezainteresovaných nezmenila na niečo horšie.

            Verím, že si škola a rodičia dotknutých poradia s touto situáciou, pomôžu svojím deťom, rázne im dohovoria a stanovia primeraný trest. Ako rodič a pedagóg určite poviem, resp. zopakujem svojim deťom, že piť chemikálie nie je zábava ani odvaha, ani hrdinstvo.  A varujem ich pred ľahkovážnosťou médií, ktoré vysielajú rôzne nebezpečné deviácie. Ak v tomto prípade niekto z dospelých zlyhal, musí byť potrestaný a v žiadnom prípade sa ho nezastávam. Ale po odbornom a diskrétnom prešetrení. Neomylní určite nevedia o tom toľko, že by mohli hurónskym spôsobom žiadať krky detí, rodičov alebo pedagógov. Neverím však tomu, že sa citlivosť pri riešení detských konfliktov zo strany takýchto neomylných marketérov vytratí. Preto aspoň my rozumní nechajme tento prípad v rukách dotknutých, neobviňujme sa navzájom, nevyvodzujme nenáležité súdy, nemudrujme o nepoznanom. Radšej veďme spolu deti tak, aby sme predišli čo najväčšiemu počtu ich nebezpečného experimentovania.

*

*

*

*

*

*

*

Skutočná zmena školstva = skutočná zmena spoločnosti = skutočná zmena politiky.

*

Zdieľajte…

*

O AUTOROVI TEXTU: PhDr. Ján Papuga, PhD. * pedagóg, spisovateľ, aktivista, člen politickej strany Život – NS za rezort školstva, zakladateľ pedagogickej koncepcie Konštruktívna školoveda – hľadanie strednej cesty * Bratislava-Rača, Bernolákovo * KONTAKTY: janpapuga@gmail.com  * FB: Ján Papuga * FB: Ján Papuga Život – NS, školstvo * IG: Ján Papuga * FB skupina: Spoločenstvo slovenčinárov, priateľov školy a vyučovania * FB skupina: Školoveda * Blog Pravda: janpapuga.blog.pravda.sk * Youtube: Ján Papuga * www . janpapuga . sk * AKTIVAČNÁ VÝZVA: Šírte tento text, aby sa zo slov stali činy. Zdieľajte ho, je verejný, netreba môj súhlas. Sprostredkujte môj text ľuďom, čo nechodia na internet. Posielajte ho politikom, stranám, ministrom, inštitúciám,  médiám. Ak sa s textom stotožňujete, je potrebné, aby sa dostal do povedomia. Aj takto sa menia veci. V prípade, že chcete poznať moju koncepciu a chcete konštruktívne, vecne a odborne komunikovať s inými ľuďmi, pridajte sa do FB skupiny Školoveda alebo mi napíšte na uvedené kontakty. * DISKUSIA NA BLOGU: Odpovede na komentáre k tomuto blogu na tejto platforme nezverejňujem, nesledujem, nevyjadrujem sa k nim aj z dôvodu, že autori komentárov majú neraz anonymné ID a môžu byť medzi nimi provokatéri, čo nechcú alebo nevedia pochopiť môj text a neraz prechádzajú k osobným invektívam pod neidentifikovateľným menom. S takýmito ľuďmi nemám dôvod diskutovať, resp. sa s nimi diskutovať nedá. V PRÍPADE, ŽE MÁTE ZÁUJEM O KONŠTRUKTÍVNU PRIPOMIENKU A MOJU REAKCIU NA ŇU, NEVÁHAJTE SA SO MNOU SPOJIŤ PROSTREDNÍCTVOM UVEDENÝCH KONTAKTOV. Odborná, slušná a zmysluplná diskusia vie zmeniť mnohé veci. Osobné invektívy a vulgárne vyjadrovanie ignorujem a blokujem. Akémukoľvek neanonymnému podnetu a konštruktívnej kritike či spätnej väzbe sa poteším a určite odpoviem, ak mi napíšete súkromnú správu. Ak sa nechcete verejne vyjadriť, pokojne sa mi ozvite prostredníctvom uvedených kontaktov. Aj v prípade, že vaša vec nesúvisí s témou článku. Ďakujem za pochopenie.