Ján Papuga

Po tragédii na Zámockej ulici v Bratislave sa pozornosť sústreďuje na fenomén medziľudskej nenávisti. Žiaľ, táto vážna téma sa dostala do rúk laikom, agitátorom, egoistom a mnohým, ktorí ju menia na body pre seba alebo na podnecovanie ďalšej nenávisti. Ten, kto zneužíva akúkoľvek smrť či inú tragédiu, je cynický grobian. A takíto spôsobujú polarizáciu spoločnosti a tá vyvoláva ďalšiu a ďalšiu nenávisť. Tá v ľudskej spoločnosti je, denne pociťujeme jej dôsledky, no nie všetky jej prejavy sú také zaujímavé, aby ich vedeli istí ľudia zneužiť vo svoj prospech seba. Posledné nešťastie je priam prototypom tancovania na hroboch.    

Nenávisť tu jestvuje od počiatku dejín, keď vznikali prvé štáty. Ľudia chcú vládnuť, dobývať územia, rozkazovať a podriaďovať si iných. A s takými cieľmi vznikali intrigy, bitky, vraždy, vojny. V takom rozpoložení mali naši predkovia proti niekomu bojovať a zabiť ho, preto sa miera nenávisti musela v mysliach ľudí vystupňovať tak, že boli ochotní ukončiť život iného človeka. A to sa deje v celých dejinách, v celom svete a neustále. Človek je predátor, a keď má možnosť, dôvod, rozkaz, strach, agresiu, koná ako beštia. Isto, do veľkej miery besnenie ľudí podnecovali panovníci, vlády, vojenskí dôstojníci a pod. Neraz sa stávalo, že v bezpečí svojich hradov či pevností sledovali, ako sa medzi sebou tlčie bežný ľud. Často aj vtedy, keď národy o vojnu nestáli. Bojovníci a armády si však neuvedomili svoju silu a nechali hodnostárov rozohrávať rôzne krvilačné zápasy. Alebo sa nechali sfanatizovať tak, že sa nenávisť stala súčasťou ich integrity. Alebo im skrátka vyhovovalo niekoho nenávidieť. Tak sa v dejinách nenávisť integrovala do ľudského konania, i keď nie vždy boli jej prejavy tragické.

Dnes mnoho nenávisti takisto podnecujú mocní. Je však výslovne hlúpe v procese riešenia dôvodov nenávisti vytiahnuť jeden prípad a venovať sa iba jemu. Pričom nenávisť tu kvitne vo všetkých oblastiach, v rôznom veku života človeka a v každom kúte civilizovaného sveta. Aj keď si myslím, že nenávisť sa z ľudskej spoločnosti nedá úplne eliminovať, treba sa pokúsiť aspoň o jej redukciu. Premysleným, racionálnym, pravidelným a účinným spôsobom už v čase školského veku. Ale nie tak, že sa vyberie jeden prípad, zmedializuje sa, spaušalizuje a pristúpi sa k lynču, nie ku konštruktívnemu riešeniu a k prevencii. Aj keď sme citovo vypätí, vo veciach vedenia občanov musíme byť racionálni. Ak veríme, že sa dá realizovať prevencia nenávisti, je potrebné reagovať, najmä z pozície štátu, na každý jeden druh nenávisti, ktorá v spoločnosti rozkvitá a je len otázkou času, kedy sa stane ďalšie nešťastie motivované úplne inou oblasťou. Mnohé zlé prejavy sa totiž ignorujú, lebo nevyhovovali kritériám mediálneho či politického výberu. Alebo sa dotýkajú samých predstaviteľov štátu. Pritom surové vraždy ako dôsledky rôznych druhov nenávisti sa dejú príliš často.

Dnes nenávisť zažívame denne. Stačí vidieť, ako sa niektorí zákazníci správajú v obchode k predavačkám, keď musia pri pokladni o minútu dlhšie čakať. Alebo si spomeňte, ako sa ľudia dokázali dokrkvať kvôli rúškam. Prejavy nenávisti pravidelne pociťujeme ako vodiči na cestách. Za drobný omyl, zaváhanie sa už vytrubuje a artikulujú sa hrubé výrazy na iného vodiča. A čo kríza rodiny? Sme svedkami mnohých osudov rodín, v ktorých vládne nenávisť, akoby šlo o duelantov v súboji na život a na smrť. A to všetko si pri mnohých konfliktoch navyše vybíjajú na deťoch, teda ďalšiu generáciu ničí nenávisť. Nehovoriac o internete, kde zverejníte úplne bežný príspevok a desiatky ľudí vás osočia, akoby ste napísali, že pochádzate z Marsu. Isto, jestvujú aj prirodzené dôvody na nenávisť. Ak niekoho obviníte zo zlého konania, asi k vám lásku nepocíti. No za bežných okolností nedochádza po takýchto bežných konfliktoch k brutálnym vraždám.

Ale pozor! Nenávisť je tu systematicky propagovaná veľmi silnými subjektmi, ktoré sa teraz bijú do pŕs a korunujú sa za vodcu boja proti nenávisti. Subjektmi, ktoré nedokážu morálne poraziť ani učitelia, ani rodičia, ani najbližší priatelia. Sú to médiá, ktoré čoraz viac a viac ponúkajú vo svojich portfóliách násilie, vraždy, amorálne konania a vlny nenávistí, ktoré silno vplývajú aj na ľudí, ktorí ich nevyhľadávajú, najmä na deti. Lebo médiá nie sú len televízia a tlač, ale aj ničím neobmedzený internet. Dokonca existuje mnoho mediálnych produktov, ktoré podnecujú aj nenávisť k homosexuálnej komunite zobrazovaním rôznych motívov, neraz zosmiešňujúcich. Médiá však šíria nenávisť vo všeobecnosti, hoci sa teraz pasujú za hlavu spravodlivosti a boja proti nenávisti.

Pozrite si takú reláciu Farma od TV Markíza. Nie je to dobrý nápad? Ukázať, ako ľudia budujú usadlosť, musia byť sebestační, prezentujú rôzne remeslá a jedlá, starajú sa o zvieratá, ukazujú život našich predkov. Aspoň tak som to pochopil, keď to začínalo. No čo sa z toho stalo? Prehliadka nenávisti, ohovárania, klebiet, ponižovania druhých a „š.kačiek“ na kameru. A ako to využijú médiá, ktoré teraz moralizujú o nenávisti ako stredoveká inkvizícia? Píšu články o tom, púšťajú pikantné zábery, s ľahkosťou komentujú časti, kde sa výrazne prejavila nenávisť, dokonca dávajú textom o Farme nepravdivé nadpisy, len aby si to adresát prečítal či ťukol na to. Navyše je známe, že v prostredí internetu majú médiá ľudí, čo v diskusiách o tejto relácii hrotia názory polarizujúcimi komentármi len pre zvýšenie sledovanosti. V televízii zase opakovane púšťajú ukážky z Farmy v podobe upútaviek v ktorúkoľvek fázu dňa spravidla s tými najnechutnejšími dokrútkami s tvrdými prejavmi nenávisti. Aby si zabezpečili aj novú mladú generáciu divákov, ktorej rodičia nestíhajú prepínať programy, aby nevideli odporné prejavy ľudského správania. A nenávisť tak dostáva životodarnú pôdu, keďže je efektívne a opakovane podsúvaná.  

Pozrime si ďalšiu reláciu. Bez servítky. Vynikajúci nápad na spoznávanie rôznych jedál z našich domácností, na spoznávanie kultúry stolovania a zvykov bežných ľudí. Vynechám to, že sa v čase, keď deti ešte nespia, propaguje tvrdý alkohol (to je iná nebezpečná téma). Ale to, čo tam hostia stvárajú, samozrejme za hecovania štábu, je zámerná propagácia nenávisti v podobe od odporných slovných útokov až ku konštatovaniu fyzického útoku. A čím agresívnejšie to je, tým väčšmi sa to má šancu dostať do upútavky, ktorú zbadáme, aj keď pozeráme nevinný romantický film a túto reláciu úplne ignorujeme. A takáto propagácia na nás vplýva minimálne tak, že sme už otupení a začíname takéto prejavy brať ako normu a myslieť si, že médiá zobrazujú to, akí sú bežní ľudia. No tak to nie je. Ide iba o reality ŠOU skreslenú tým, že si tam zámerne volajú konfliktné typy a platia im za vyvolanie hádky, hejtu… nenávisti.  

Ale je tu aj súvislosť s mediálne dočasnou a predstieranou agendou proti nenávisti k homosexuálom (o ktorej nám tiež navrávajú, že je enormná, čo je tiež mediálny výplod). Relácia Bez servítky neraz pozve ľudí z komunity LGBT. Mne to neprekáža, každý dobrý človek nech slobodne žije svoj život. Ale čo robí televízia s takýmito ľuďmi??? Pokojne vysiela nadávky na nich, zosmiešňuje ich komentármi, ktoré znejú v pozadí relácie, zaostrujú na ich výzor, nechajú ich šikanovať ostatnými hosťami. V oveľa väčšej miere ako v prípade ľudí, ktorí sa ku komunite nehlásia. Niekedy sa mi zdá, že réžia zámerne dáva k sebe hostiteľa z LGBT komunity a človeka/ľudí, ktorí sú v absolútnej opozícii k tejto skupine. A potom televízia pustí odsudzujúci článok/reportáž o tom, aké je nesprávne správať sa takto k inak orientovaným ľuďom. Veľmi nebezpečné pokrytectvo, na ktoré sa neraz zabúda!  

Médiá sú vlastnené oligarchami, ktoré majú rôzne zámery, neraz veľmi zlé a škodiace spoločnosti. Mnoho z nich je komerčných a potrebujú zarábať. A zarábanie sa zabezpečuje vysokou sledovanosťou média. A tá sa dosahuje zobrazovaním škandálov, konfliktov, hádok, ale aj vrážd. A toto sa stalo normou mainstreamových médií, ktoré ničia spoločnosť a podnecujú nenávisť. Dočasne síce nie nenávisť k sexuálnym menšinám, ale mnohé ďalšie typy a prejavy nenávisti sú v nich prezentované každý deň. Poviete si, že to nemáme pozerať. Ale tu už pomaly nejestvuje mediálny produkt, ktorý by nezobrazoval motív nenávisti.

Pozrite, násťročný vrah zabil dvoch mladých ľudí, návštevníkov baru. A zverejnil manifest o nenávisti. Preboha, snáď si nemyslíte, že ho médiá zverejnili ako prevenciu proti nenávisti! Nie, téma je zatiaľ živá, vynáša im, prináša lajky a záujemcov o drahú reklamu, tak prečo manifest nezverejniť? Pod rúškom výhovorky, že ľudia musia byť informovaní. Nemysliac na to, že mnohých sledovateľov médií môžu vety tohto manifestu aj ovplyvniť, môžu sa ním inšpirovať, môžu sa s ním stotožniť. Tento psychologický aspekt však médiá nezaujíma. V rámci akéhosi kultu akčnosti nám roky vnucujú nenávisť a násilie za každú cenu a najmä za cenu sledovanosti A to môže viesť k deviáciám, ktoré sa dejú v krajinách, kde je médií oveľa viac a pôsobia tam oveľa dlhšie.  

Uvedomujeme si, že to, čo sa stalo pri bare, je veľké nešťastie. Nešťastia sa v našej republike dejú príliš často, no nie vždy sa im venuje taká výrazná pozornosť, hoci sú ich motivácie takisto závažné a vyžadovali by si nápravu a prevenciu. Skúsme si len uvedomiť, koľko zločinov z nenávisti sa deje v iných marginalizovaných skupinách, v národnostných, v sociálnych, v žiackych… Všetko to je dôvodom na spozornenie a na reálne, úprimné a odborné, nezaujaté a ideologicky nepodfarbené riešenie fenoménu nenávisti, iným slovom, konkrétne politické kroky, nie len frázy od politikov pritlačených mediálnym záujmom čakajúcich na to, kým táto téma vyprchá. Ale bez vyšetrenia, znalosti situácie, konania súdov, polície a pod. začať lynčovať vrahovu rodinu, školu, jeho blízkych a pod. je prehlbovaním nenávisti a obávam sa, že keby to nebolo nezákonné, niektorí akože bojovníci proti nenávisti by popravili vinníkovo okolie aj na základe dohadov. A toto všetko tiež podnecujú médiá, ktoré si vyberú z rôznych prípadov jediný aspekt a priamo i podprahovo ho vtískajú do myslí ľudí. A potom sa oháňajú právom na slobodu tlače a ochranou novinárskeho povolania, ktoré zneužívajú a konajú amorálne, čo by pod systém ich ochrany zapadať nemalo.  

Nenávisť proti LGBT je jednou z mnohých prejavov nenávisti. Nie je jedinou a, žiaľ, ani jej tragické dôsledky nebudú poslednými. Naučiť ľudí rozlišovať dobrých a zlých ľudí v takto riadenej politickej spoločnosti je takmer nemožné, hoci sa treba o to pokúsiť. Ja som presvedčený, že drvivá väčšina ľudí je dobrých, sú tolerantní, nestarajú sa do životov iných, ľúbia sa, tvoria, vedia sa usmievať… Ale nenávisť, ako som už naznačil, zapaľujú ľudia, ktorým nejde o dobro, pokoj a šťastný život, ale iba o ich osobné záujmy, o majetky, o adrenalín, o konflikt, o vlastné dobro. Ľudia inak orientovaní za to nemôžu, a keď žijú slušne, platia dane, robia radosť iným majú právo na rovnaké ľudské práva. Namiesto toho, aby strany ako vládna SAS či iné takéto zoskupenia im reálne pomohli, prenášajú sem podivnú agendu o tom, že je v poriadku chodiť eroticky oblečený po uliciach či vyberať si v rôznom veku, na aké pohlavie sa cítime (hoci zmena pohlavia je už roky po dôkladnom odbornom posúdení možná). Reálne im teda nepomôžu, pripnú sa k takýmto bláznivinám, o ktoré stojí možno zopár jednotlivcov a zmôžu sa iba na prázdne slová v situáciách, keď sa téma sexuálnych menšín vynorí. No bez reálnej pomoci ľuďom, ktorým kedysi sľúbili riešenia. A výhovorkou nemôže byť počet mandátov v koalícii.

Agresivita presadzovania vedľajších a nepodstatných tém LGBT môže spôsobiť to, že aj obyčajne tolerantní ľudia sa uzatvárajú voči nič neriešiacim politickým a neraz neracionálnym nezmyslom, chápu ich ako hru s prírodou, ako nemorálne konanie  a možno na základe toho začínajú toto politické portfólio nenávidieť. A tým aj ľudí inak orientovaných, ktorí potrebujú úplne iný druh pomoci zo strany štátu ako primitívnu agendu sexuálne otvorených politikov.

Žiaľ, môže sa pokojne stať, že tínedžer nenávidí homosexuálov, prípadne iný typ ľudí. Nemusí to mať vždy dôvody politické či mediálne, hoci tie k tomu neraz prispejú, prípadne motivujú k nesprávnemu konaniu. Nezabúdajme, že aj internet je médium. Keď ste niečo napísali proti covid opatreniam, už po vás sociálne siete išli. No na masívne bujnenie nenávisti na internete sa neraz nereaguje, hoci sú tam ozaj tvrdé vyjadrenia. Chalan mohol byť hecovaný rovesníkmi podobného zmýšľania z celého sveta. Možno ich poznal len na internete, možno osobne. Samozrejme, mohol sa inšpirovať aj svetom dospelých. Aj príbuznými, nevylučujem to, no určite to je z mojej strany iba hypotéza. A možno mladý vrah čítal nejaké texty o nenávisti, ktoré sú, mimochodom, tiež voľne zverejnené na internete. Alebo čelil šikanovaniu. Možno bol sám gay a nevedel sa s tým zmieriť. Možno bol za to šikanovaný. A nie je vylúčené, že chcel ozaj zabiť politika, no nepodarilo sa mu to, tak zastrelil iných ľudí. Okrem toho, ak človek v takom mladom veku je schopný brutálne zavraždiť ľudí, ktorých vidí na ulici a potom sa zabije, silno by som pochyboval aj o jeho psychickom zdraví. O ňom by som pochyboval aj v tom prípade, že vražedne nenávidel dve menšinové skupiny. Až tak, že zabíjal. Chce to ozaj zmrzačenie mysle, aby človek dokázal zabiť. Možno zlyhali rodičia, učitelia, lekári, psychológovia… Toto všetko sú hypotézy pre vyšetrovateľov. Ale hlúpo a bohorovne to paušalizovať ako tvrdý útok celého národa na LGBT skupinu je cynická propaganda od tých, ktorí roky šíria rôzne druhy nenávisti. Išlo o zlyhanie jednotlivca, pravdepodobne patopsychologického charakteru, ktorému sa nedá vždy zabrániť, hoci sa objavili hypotézy, že sa dalo (aj to musia zistiť odborníci). No v čase vyšetrovania takto zneužiť túto tragickú tému je marením procesu a vyvolávaním vĺn nenávisti aj voči ľuďom, čo s tým vôbec nič nemajú a často sa teraz lynčujú len preto, že majú iné predstavy o fungovaní spoločnosti, ktoré demokratickým spôsobom presadzujú, ku ktorým sa hlásia. Isto, ak sa vyjadrujú nenávistne až nebezpečne, majú existovať riešenia na postihovanie takéhoto správania. Síce, to by potom schytali aj mnohí vládni politici, možno preto sa k trestaniu nechutných a protispoločenských vyjadrení systematicky nepristupuje.    

To, čo okolo tohto tragického prípadu spravili politici, je nechutné divadlo, ktorého cieľom je získať politické body a zrejme aj odviesť pozornosť od problémov, ktoré v našej spoločnosti už niekoľko mesiacov očakávame tak, ako očakávame ich riešenia. Slovenskí politici sú roky podnecovateľom obrovskej nenávisti, ktorá pramení aj z neúcty k občanom a k práci v prospech národa. Vrcholí to v období tejto vlády, počas ktorej sa parlament nielenže stal verbálnou stokou, ale boli napádaní aj bežní a neraz bezúhonní Slováci s iným názorom, s opozičným postojom k vláde. A nikto sa im neospravedlnil, keď sa ich iný názor časom potvrdil. Práve táto vláda razantne spolarizovala národ (a fakt to neobmedzujme iba na Matoviča), a tým vyhrotila nenávisť do takej miery, že môžu byť len radi, že Slováci stále slušne a trpezlivo čakajú a nevezmú vidly a nevyhádžu politický hnoj z funkcií. A v takomto stave štátu si politickí gauneri dovolia vyjadrovať sa o svojich úprimných zámeroch pomáhať občanom… A pritom hrať ľútosť pri jednom prípade, no pri mnohých druhých sa nezastaviť ani na malú chvíľu – veď pozrite, ako rýchlo pominula téma vraždy piatich ľudí opitým rodičom, hoci sa naši papaláši dušovali, že budú konať. Protialkoholické opatrenia by však zasiahli ich samých…   

Treba však uznať, že politici sú dobrí marketéri. Priživiť sa na ďalšej smrti vedia veľmi dobre. Dokonca ich herecké prejavy smútku, dokonca plaču považujem za veľmi dobré aj uveriteľné. Isto, ľuďom, ktorí vnímajú okamih a nie kontext, stačia aj prázdne gestá k momentálnej situácii, k aktuálnej tragédii. A médiám tiež. Opakujem, ak hovoríme o LGBT, táto vláda nespravila pre túto menšinu vôbec nič. A už vôbec nič pre ich akceptáciu takou formou, že nepobúri ľudí a nezasiahne do ich života neodbornou a rýchlo tasenou a necitlivou LGBT propagandou napr. v školách. Nehovoriac o tom, že predkladajú iba agendu namiesto reálnych opatrení.

Dať si dúhovú vlajku je úplne prázdne gesto často aj od tých, ktorí prijímajú iba jeden druh nenávisti. Ale takéto prázdne exhibície prinášajú funkcionárom a poslancom politické body. Premiér či prezidentka sa určite nepostavia pred protestujúci dav občanov či odborárov, lebo tam by sa uznania zaslúžene nedovolali. Ale majú istotu, že keď sa ukážu na ulici, kde sa pochoduje za práva LGBT, získajú kopec sympatií, veľmi veľa agitiek od médií a v budúcnosti hlasy, ktoré ich udržia vo funkciách. Bez ohľadu na to, že ich činy zostali slovami. A keď sa do funkcií dostanú vďaka viere ľudí, opäť zabudnú na reálne riešenia nenávisti. A možno aj nenávisti proti homosexuálom.

Nenávisť sa síce nedá odstrániť, ale dá sa vo veľkej miere riešiť. Človek má v sebe mantinely, ktoré mu bránia vystupňovať nenávistné prejavy až tak, že dôjde k nešťastiu, k vražde. Avšak tieto zábrany neraz zlyhávajú preto, lebo z nenávisti sa stal pre niektorých ľudí, pre niektoré zoskupenia a pre niektoré inštitúcie tovar, ktorý sa dá veľmi dobre speňažiť. Najmä vtedy, ak si naň ľudia zvyknú, denne ho vnímajú a začnú ho sami vyhľadávať. Politici, ktorí by mali racionálne a čestne spravovať štát, dokážu nenávisť takisto zobchodovať a využiť pre svoj vlastný prospech a pre udržanie vo funkcii. V takejto situácii je ťažko čeliť nenávisti a hľadať na ňu prevenciu. Bolo by potrebné napr. zmeniť celý školský systém, aby sme dosiahli efekt aspoň pri novej generácii, čo čoskoro prevezme spoločnosť. No takúto zmenu v prospech dobra by potreboval celý svet. Lebo keď je aj v iných krajinách nenávisť normou (a, žiaľ, je), tak ťažko predpokladať, že sa ju na Slovensku podarí výrazne potlačiť. Navyše, školstvo je plne v područí neraz nekompetentných, amorálnych či povrchných politikov, ktorí určite nemajú záujem o riešenie nenávisti (alebo nemajú na to zmeniť to), ktorá je hybnou silou ich preferencií. Teraz to vidíme aj v kampaniach pred komunálnymi voľbami. Čím väčšia nenávisť, tým lepšie pre kariéru politika. Ľudia si už na konflikt tak zvykli, že ho prijali ako rozhodujúce kritérium.

Je chybou, že niektorí ľudia po hocijakom nešťastí uveria gestám (všemocných) politikov, prípadne novinárov či iných záujmových skupín. Bez ohľadu na to, že ich verbálne prejavy, že ich falošný boj sú len pózami. A po utíchnutí kauzy sa oprášia, pôjdu ďalej a zastavia sa, kým sa neobjaví ďalšie mediálne príťažlivé nešťastie.  

Verte tomu, že keby vládnuci vo svete či na Slovensku nepotrebovali nenávisť, tak by konečne došlo k skutočným riešeniam. Nenávisť sa však dobre predáva, preto jej budeme čeliť aj naďalej. Iba dúfajme, že vo forme, ktorá nebude zabíjať našich blízkych.

*

*

*

*

*

*

*

Skutočná zmena školstva = skutočná zmena spoločnosti.

*

Zdieľajte…

*

O AUTOROVI TEXTU: PhDr. Ján Papuga, PhD. * pedagóg, spisovateľ, aktivista, člen politickej strany Život – NS za školstvo, zakladateľ pedagogickej koncepcie Konštruktívna školoveda – hľadanie strednej cesty * Bratislava-Rača, Bernolákovo * janpapuga@gmail.com  * FB: Ján Papuga * FB: Ján Papuga Život – NS * IG: Ján Papuga * FB skupina: Spoločenstvo slovenčinárov, priateľov školy a vyučovania * FB skupina: Školoveda * Blog Pravda: janpapuga.blog.pravda.sk * Youtube: Ján Papuga * www . janpapuga . sk * AKTIVAČNÁ VÝZVA: Šírte tento text, aby sa zo slov stali činy. Zdieľajte ho, je verejný, netreba môj súhlas. Sprostredkujte môj text ľuďom, čo nechodia na internet. Posielajte ho politikom, stranám, ministrom, inštitúciám,  médiám. Ak sa s textom stotožňujete, je potrebné, aby sa dostal do povedomia. Aj takto sa menia veci. V prípade, že chcete poznať moju koncepciu a chcete konštruktívne, vecne a odborne komunikovať s inými ľuďmi, pridajte sa do FB skupiny Školoveda alebo mi napíšte na uvedené kontakty. * DISKUSIA NA BLOGU: Odpovede na komentáre k tomuto blogu na tejto platforme nezverejňujem, nesledujem, nevyjadrujem sa k nim aj z dôvodu, že autori komentárov majú neraz anonymné ID a môžu byť medzi nimi provokatéri. V prípade, že máte záujem o konštruktívnu pripomienku a moju reakciu na ňu, neváhajte sa so mnou spojiť prostredníctvom uvedených kontaktov. Odborná, slušná a zmysluplná diskusia vie zmeniť mnohé veci. Osobné invektívy a vulgárne vyjadrovanie ignorujem a blokujem. Akémukoľvek neanonymnému podnetu a konštruktívnej kritike či spätnej väzbe sa poteším. Ak sa nechcete verejne vyjadriť, pokojne sa mi ozvite  prostredníctvom uvedených kontaktov. Aj v prípade, že vaša vec nesúvisí s témou článku. Ďakujem.