Ján Papuga

            Riešenia závažných problémov vo svete i v našom štáte existujú. Obávam sa však, že sme už tak zošnurovaný v systéme, že nie je možné veci meniť na lepšie. Uvediem jeden z mnohých príkladov, ktorý platí globálne: životné prostredie. Môžeme kedykoľvek vyhlásiť znižovanie emisií, uhlíkovej stopy. No obmedzenie subjektov, ktoré toto všetko produkujú, spôsobí vzrast nezamestnanosti, lebo každé obmedzenie znamená prepúšťanie. A to zase otvorí nový, sociálny, ba existenčný problém, ktorého riešenie zase ovplyvní životné prostredie. Sme teda odkázaní na devastovanie Zeme.  

            Je tu aj ďalší fakt brániaci zmenám. Obmedzíme napr. lety, veď jeden let vyprodukuje neuveriteľne veľa škodlivín. Ale vzápätí sa ozvú milióny ľudí, čo chcú cestovať rýchlo a pohodlne. Preto sa akýkoľvek politik zháči, aby spravil nejakú zmenu, ktorá by bola síce v prospech životného prostredia, a tým aj ľudstva, ale takéto obmedzenie by prekážalo by mnohým egám, ktoré chcú mať pohodlie. Fakt si skúste niekedy povedať, prečo politici nejdú do tej a tej zmeny. Aj my, bežní ľudia tomu neraz bránime. A keď to spojíme so spomínaným systémom, od ktorého sme závislí, perspektíva zmeny je ďaleko. Navyše je naša spoločnosť tak popretkávaná rôznymi pravidlami, postupmi, prepojeniami, že ani ten najlepší reformátor, politik, občan sa v tom nevyzná v takej miere, aby doň vedel vsunúť čiastku inovácie.

            Ako ďalší príklad by som uviedol verejné financie a financovanie vôbec. Je neuveriteľné, čo v bežných organizáciách musíte niekoľkonásobne popísať, podpísať, označiť, založiť, vypísať, keď sa niečo nakúpi. Je to také zložité, že sa v tom bežný človek nevyzná a potrebujeme X odborníkov, aby sme správu o financiách dešifrovali. A predtým ju X odborníkov zašifrovalo. Pritom ide o jednoduchú vec – príjmy a výdavky. No ekonomika a účtovníctvo spravili z financií byrokratickú, neprehľadnú a ťažkopádnu záležitosť. To skôr nájdete 100 eur na zemi, akoby ste ich našli v účtovných knihách. A týmto všetkým sa potom buduje neuveriteľná byrokracia, ktorú keď chcete narušiť, musíte zmeniť desiatky vecí a hlavne sa do nej musíte na hodiny a týždne ponoriť. A to sťažuje akúkoľvek zmenu. Aj preto, že keby bolo všetko jednoduché, padlo by kopu pracovných pozícií.

            Mnoho týždňov tu máme problém s ochrannými zložkami štátu (rozumej polícia, prokuratúra, súdy, spravodajské služby). Každý problém s nimi sa rieši založením nového úradu alebo zriadením komisie. Kedysi sa zaviedli špecializovaný súd a prokuratúra, potom Národná kriminálna agentúra, najnovšie správny súd. A byrokracia bujnie, štruktúra sa zamotáva a vzťahy medzi mnohými týmito organizáciami sú skryté, čo vyvoláva nedôveru tých, ktorým majú slúžiť. Isto, má to ešte jeden dôvod. Ľuďom sa nedá veriť a treba nad nimi bdieť nejakou ďalšou organizáciou. Až sa nevytvorí matrioška úradov. A bežný občan sa úplne stratí a možno aj preto si hovorí, že na Slovensku nie je spravodlivosť a ochrana.

            Možno je cieľom, aby do štruktúr videli len zainteresovaní, aby bol systém na nich odkázaný. Aby si medzi sebou mohli robiť, čo len chcú. Desím sa toho, že sa do takýchto sietí dostane občan, ktorý nemá prostriedky na to, aby ich rozplietol. Sčasti sa to už deje. Vieme veľmi dobre, koľko trvajú súdne procesy, alebo ako sa vyhodnocujú rôzne trestné oznámenia a oznámenie o konaní nekalých činností. A aká je nerovnosť v riešení trestnoprávnych činov vysoko postavených ľudí a tých, čo takéto postavenie nemajú, lebo pochádzajú z ľudu.

            Keby bol systém jednoduchší, problémy s ochrannými zložkami by sa zmenšili a nestávalo by sa, že by administrácia procesov trvala viac ako ich riešenie. Ochranné zložky štátu sú polícia, súdy, prokuratúra. Všetky tieto nech sú úplne mimo politikov! Nech tí majú zakázané vyjadrovať sa k akýmkoľvek živým procesom. Nech nemajú žiadnu súvislosť s Parlamentom počas funkčného obdobia, nech sa mu nezodpovedajú, nech mu nepodávajú správy, nech sa zodpovedajú povinným zverejňovaním občanom. Veď je neuveriteľné, že kadejaký politik s neadekvátnym vzdelaním má kontrolovať vysoko špecializovaných predstaviteľov ochranných zložiek. Jediný dotyk so zákonodarcami nech je iba v procese volieb funkcionárov ochranných inštitúcií a v prípade ich odvolávaní. Všetci by sa volili výlučne ústavnou väčšinou, čím by vznikol relevantný počet hlasov za vybraného kandidáta alebo za jeho odvolanie. Polícia by mala svojho prezidenta, bol by volený ústavnou väčšinou a pri zlyhaní by na odvolanie rovnako bola potrebná ústavná väčšina. Alebo posuňme zmeny ďalej a voľme týchto funkcionárov referendom. To by však chcelo otvorenie sa priamej demokracii, čím by politici prišli o časť moci (pozri ďalej). Žiadny politicky dosadený minister, ani vnútra, ani spravodlivosti nemá mať dosah na ochranné zložky štátu. Apolitickosť je základným predpokladom spravodlivého fungovania spomínaných inštitúcií. NAKA nech je pod políciou ako oddelenie, za ktoré zodpovedá policajný prezident. Rovnako nezávisle nech funguje úplne autonómna policajná inšpekcia, ktorej vedúci zamestnanec by sa tiež volil ústavnou väčšinou alebo v referende. Ak by teda dochádzalo k vážnym porušeniam, nech sa páči, nech je tu možnosť odvolania. Ale iba ústavnou väčšinou! Takto isto by sa konštituovala tretia ochranná organizácia – spravodajská služba.

            Súdy? Ponechať Najvyšší súd, ktorý by rozhodoval aj o ústavných sporoch a mal by kontrolnú moc nad súdmi, riešil by odvolania. A jeho členovia by sa tiež volili ústavnou väčšinou a najlepšie verejne, aby sa videlo, ktorí politici znefunkčňujú súd tým, že za nikoho nehlasujú. Boli by nútení vybrať si na základe verejného vypočúvania. Súdy by sa posilnili, najmä personálne, a riešili by závažné trestné činy aj v prípade vysokopostavených. Načo tu mať kopec druhov súdov a znova zneprehľadňovať situáciu a riskovať, že si medzi sebou budú ostriť vzťahy. Dobre nastavené súdy s dostatkom personálu a rozumným rozpočtom dokážu rozhodnúť o akomkoľvek prípade. A ak nie, Najvyšší súd bude tou konečnou inštanciou. Podobne pristúpiť ku prokuratúre, kde tá generálna by bola vedúcou nad regionálnymi bez potreby špecializovaného súdu. Generálny prokurátor by bol volený tak, ako som spomenul vyššie. A inak úplne nezávislý od politiky, kým by neprišlo k preukázateľným závažným pochybeniam či k spochybneniu jeho morálky. Dôvody na odvolanie spomenutých funkcionárov by boli jednoznačne a podrobne definované v zákone. Politici by nemohli lavírovať tak, veď je to náš človek, neodvoláme ho. Správy o činnosti ochranných organizácií by boli na webe, pravidelne by sa konali tlačové konferencie, vedúci ochranných inštitúcií by sa zodpovedali občanom.

            Určite som v návrhoch nebol úplne presný, ale mojím cieľom bolo ukázať, ako by mohla fungovať napr. táto zložka štátu, keby sa štruktúry zjednodušili. Ale to by politikom nevyhovovalo. Stratili by možnosť vplývať na ochranné orgány, ťažšie by si tam dosadzovali svojich ľudí, nemali by možnosť manipulovať verejnou mienkou, nemohli by sa chváliť, že ich nominant je vo vedení inštitúcie, teda prišli by o časť moci a sebapropagácie. Isto by to vyhovovalo aj ničomným zamestnancom ochranných inštitúcií, ktorí zložitý systém a sieť štruktúr neraz využívajú vo svoj prospech a zároveň ich ťažko nahradiť čestnejšími. A hlavne by politici v transparentnejšej štruktúre netušili, kto a kedy po nich pôjde a obviní ich. A toto je pre nich oveľa viac ako vôľa občanov mať spravodlivé ochranné orgány a orgány činné v trestnom konaní. Mať z nich konečne spravodlivé ochranné inštitúcie. Toto všetko je hlavná príčina, prečo budeme každé volebné obdobie sledovať, že sa pôjde iba po tých ľuďoch a vysokopostavených, ktorí nie sú vo vládnej koalícii a po voľbách sa zase pôjde po tých, čo boli vo vláde a teraz sú v opozícii. Lebo sú tam preukázateľné a zreteľne vplyvy na riešenie trestnoprávnych záležitostí.  Samozrejme, ak sa bude riešiť bežný človek alebo bude práve on potrebovať pomoc, bude jedno, kto je v koalícii, kto v opozícii, poradí si ťažko alebo bude čakať na spravodlivosť veľmi dlho.

            Druhotnou príčinou, prečo nemožno zjednodušiť a sprehľadniť a hlavne odpolitizovať systém je aj to, že aj niektorým občanom by bol jednoduchší systém prekážkou. Sami pri problémoch hľadáme rôzne známosti, ktoré by nám pomohli a posunuli vec v náš prospech aj za cenu podvádzania. Možno by aj niekomu vadilo, že sa v parlamente nebudú prepierať vyšetrované prípady a nebudú sa politici o nich hádať. Otázkou je, či naštvať ľudí s takýmito chúťkami tým, že zmenu urobíme. Ale prvotná príčina je aj tak taká, že politici chcú mať vplyv a moc aj nad nezávislými ochrannými inštitúciami.

            Nedá mi neuviesť aj iný príklad na to, ako sa politikom nechce meniť veci tak, aby občan nadobudol dôveru v nich. Rokovací poriadok parlamentu. Na ňom najlepšie uvidíme, ako funguje túžba politikov po moci, po nadradenosti, čo je pre nich viac ako verejná mienka. Pitie alkoholu v parlamente, sústavná neprítomnosť v pléne, možnosť obštruovať riadne zvolané mimoriadne schôdze, neprítomnosť vlády pri rokovaní, dokonca neprítomnosť predkladateľov zákonov, zrýchlené legislatívne konania bez opory v zákone, to je len mozaika výčitiek voči politikom, ktoré však vnútorný rokovací poriadok povoľuje. Razom by to mohli zmeniť, no to by z nich spravilo občanom rovných.

            Keby sa to, čo sa deje v parlamente, dialo v našich zamestnaniach, letíme ako špinavé prádlo. Ale arogancia poslancov a ich egá nedovolia, aby sa takto obmedzili, aby sa z ich mandátu stalo povolanie, ktoré nebude dráždiť pracujúcich Slovákov, ktorí denne zažívajú rôzne problémy a nechcú vidieť, že poslanci zo seba robia nadľudí, sú paródiou mandátu a neodstraňujú dlhotrvajúce problémy Slovenska.

            Aj pre uvedené dôvody neočakávam nejaké obrovské zmeny. Jedine kozmetické, ktoré majú ohúriť voliča. Pravda, aj my ako národ sa bránime novotám, čo je niekedy chyba. Ale neverím, že politici sú odrazom národa. Podľa mňa to je skôr tak, že aj keď sú nejakí poslanci, čo chcú veci meniť, po čase sa zmenia na papalášov, cynikov bez kontaktu s realitou a odľudov, pre ktorých nie je dôležitý národ, ale vlastné pohodlie, pocit moci, nadradenosť a početné výhody mandátu poslanca. Poslanca, ktorého mandát sa začína prísahou občanom Slovenska…                       

PhDr. Ján Papuga, PhD. * Bratislava-Rača * janpapuga@gmail.com  FB: Ján Papuga * IG: Ján Papuga * FB skupina: Spoločenstvo slovenčinárov, priateľov školy a vyučovania * FB skupina: Školoveda * janpapuga.blog.pravda.sk * youtube: Ján Papuga * www . janpapuga . sk

*

Zdieľajte tento text, ak sa s ním stotožňujete, je verejný, netreba osobitný súhlas. Posielajte tento text na vyššie miesta, ak sa s ním stotožňujete. Posielajte ho médiám. Ukážte ho ľuďom, ktorí nie sú na internete. Aj takto sa menia veci.

*

Odpovede na komentáre k tomuto blogu na tejto platforme nezverejňujem, nesledujem, nevyjadrujem sa k nim aj z dôvodu, že autori komentárov majú anonymné ID a môžu byť medzi nimi provokatéri. V prípade, že máte záujem o konštruktívnu pripomienku a moju reakciu na ňu, neváhajte ma kontaktovať prostredníctvom uvedených kontaktov.