Ján Papuga

Analytikov, ktorí sa vyjadrujú o školstve bez pedagogickej skúsenosti, beriem asi tak ako informácie zo štatistík či rebríčky „najlepších“ škôl. Ale napriek tomu ma motivoval výrok jedného z nich o absolútnej autonómii škôl aj v zmysle svojvoľnosti v obsahu vyučovania. I keď som dostatočne slobodne mysliaci pedagóg, takýto a podobné nápady považujem za extrémy, ktoré nič neriešia a nesúvisia s dlhodobou pedagogickou situáciou. V tomto prípade snáď neexistuje vyspelý štát, ktorý by nevyžadoval istú kvantitu tém, ktoré by mal ovládať každý jeho občan. Už som niekoľkokrát písal o tom, že riešeniu situácie v školstve neprospieva prechod z extrému do extrému bez rešpektovania toho dobrého z tradície slovenského školstva. Ale tak, bol to iba výkrik jedného z mnohých analytikov („expertov, komentátorov, odborníkov“ na školstvo), čo chcel zaujať, môžeme ho ignorovať. Najhoršie však je, že takéto výkriky neraz počúvame aj zo strany ministerstva alebo pridružených a premnožených školských inštitúcií. Zrušenie 9. ročníka, možnosť maturovať skôr ako v maturitnom ročníku, modelová škola a pod. Niekedy si myslím, že sa schválne púšťajú takéto motáky, aby sa presunula pozornosť na zástupné a nič neriešiace témy. A mnohí z nás na to naletia, posekáme sa a zatiaľ sa deje niečo od veci alebo nič. Uviedol som iba tri „motákové“ témy a pýtam sa, ako tieto tri uvedené zmeny odstránia aspoň sčasti marazmus v školstve? 9. ročník je už zaužívaný, prospieva mentálnej vyspelosti budúcich stredoškolákov, ba upevňuje poznatky základného vzdelania. Problém maturity rozhodne nie je v tom, že žiaci nemôžu maturovať skôr. Okrem toho už teraz existuje zákonná možnosť ako preskočiť ročník v prípade nadpriemerného žiaka. A modelová škola? Nemali by byť také všetky? Ale v situácii, keď na materiálno-technické podmienky škôl je minimálny rozpočet alebo sú na ne vyhradené peniaze z výziev, ktorých riešenie sa rovná stavbe pyramídy a potom mesiace čakáme na ich realizáciu, je dobre vybavená škola skôr raritou. Modelovosť školy v 21. storočí by mala byť samozrejmosť, nie potemkinovská dedina, ktorú ukážeme médiám a verejnosti ako liek pre podfinancované školy a ako politickú prezentáciu, ako to pekne ide. A to nehovorím o tom, že modelová škola vyžaduje aj iné ako materiálno-technické predpoklady.

            Iste, moták typu spájania škôl či racionalizácie školskej siete bol vypustený, keďže tu máme problém, že mnohé školy zívajú prázdnotou. Ale bez detailnejších informácií, adekvátnej a empatickej komunikácie to opäť vyvoláva rozkol a hádky. Pevne však verím, že sa racionalizácia bude týkať aj vysokých, aj súkromných škôl. Nezabudnime však na to, že sa kedysi masovo rušili materské školy a dnes máme problém s nedostatočnou kapacitou.  

            Uvedomujem si, že prácu ministerstva prerušila epidémia. Čomu už nerozumiem je to, že práve ministerstvo školstva rieši pandémiu, čo by malo byť v réžii iného rezortu, keďže v školstve sú obrovské problémy, ktoré sa nemôžu ani pre mimoriadny stav odkladať. Neverím, že by sa nedala na takúto agendu vyčleniť v rámci ministerstva školstva krízová skupina, ktorá by odbremenila ministra a otvorila mu cestu na ozajstné zmeny v školstve. Ale keď už máme takýto stav, naozaj by sa mali ministerské inštitúcie zdržať bombastických vyjadrení tváriacich sa ako prevratná zmena. Poďme sa teda pozrieť na ozajstné problémy školstva, ktoré je možné zmeniť, no zatiaľ sa k tomu neodhodlala žiadna garnitúra.  

            Vzťah ministerstvo – škola – zriaďovateľ – nejednotné financovanie. Asi ani netreba povedať, čo táto subordinácia vyvoláva v bežnej škole, ako mení a ovplyvňuje dobré zámery, ako robí z riaditeľov a škôl sluhov, ako diskriminuje zamestnancov škôl, ako neodborne, neadekvátne zasahuje do odborného výchovno-vzdelávacieho procesu a pod. Príbehy učiteľov, rodičov i žiakov z toho vyplývajúcich je neúrekom. Je dobré, že sa minister vyjadril k zjednoteniu financovania. No to sme už počuli veľakrát. Na úrovni: „Bude sa o tom diskutovať.“

            Ďalší skutočne vážny problém, o ktorom ministerstvo mlčí, je tá najnetransparantnejšia voľba riaditeľov, ktorá na roky ovplyvní celú školu, celú jej komunitu, nie iba učiteľov, na základe pár ľudí v rade školy, ktorí aj v tajnom hlasovaní podliehajú rôznym tlakom a málokedy hlasujú v súlade so skupinou, ktorú reprezentujú. A vieme dobre, že neraz (aj) od riaditeľa závisí progres i regresia školy a to, či škola funguje v súlade s požiadavkami doby. Posúdiť kandidáta na riaditeľa v rýchlom a netransparentnom výberovom konaní je priam, nemožné.  

            Asi taká najvýraznejšia výčitka je absencia vyššej úrovne gramotností žiakov, ktorá sa neraz medializuje jednostranne. Pravidelne to konštatuje aj zabetónovaná riaditeľka NÚCEM-u ako vážny nedostatok vzdelávania slovenských žiakov. (Práve tá, čo sa vyjadrila, že žiaci stredných škôl bez problémov zvládnu dištančné štúdium. Bez komentára…) Napriek tomu, že veľká časť učiteľov bez adekvátnej pedagogickej a didaktickej podpory prešla na pragmatické vyučovanie, teda aj na vyučovanie gramotností a iných prierezových tém. Ale máme tu okrem chýbajúcej metodiky aj iné bariéry, na ktoré narážame, a nevytvorili sme si ich my: Písal som už viac ráz, že celoslovenské testy sa líšia od tých medzinárodných, teda učitelia sa sústredia na kompetencie každoročných slovenských testov a nie na požiadavky tých medzinárodných. A to je práve vina NÚCEM-u, že nerozvíja požiadavky čitateľskej gramotnosti tak, ako to robia medzinárodné testy, podľa ktorých sme na nízkej úrovni.

            V testoch zlyháva pomerne početná časť žiakov (relevantná vzorka) zo sociálne príznakových rodín, čo ovplyvňuje celoslovenskú úspešnosť v rôznych testovaniach aj v medzinárodných rebríčkoch. Avšak pri takýchto žiakoch zlyhávajú snahy aj v iných oblastiach výchovno-vzdelávacieho procesu. Učitelia sa síce  maximálne snažia, no štát nerobí systematické a účinné zmeny, aby sa problém sociálne príznakových žiakov riešil. Opäť sa realizujú iba jednorazové projekty, ktoré majú minimálnu efektivitu a dosah na niekoľko jednotlivcov, alebo takým deťom pomáhajú dobrovoľníci, ktorých je menej, ako by bolo potrebných.

            Na rozvíjanie gramotností či iných potrebných nadpredmetových tém okrem učebníc potrebujeme uvoľnenie osnov a komplexné prehodnotenie štátneho vzdelávacieho programu, aby sa nesúkali deťom iba poznatky, ale najmä kompetencie a postupy.

            Napokon pokles motivácie vo vzdelávaní vôbec súvisí aj s tým, že žiaci vidia, aký profil majú rôzne osobnosti politického a spoločenského života, že vzdelávanie a výchova takýchto ľudí   zďaleka obišla, no napriek tomu sú úspešní a obdivovaní, že im bez problémov prešlo podvádzanie pri vzdelávaní. Ale súvisí to aj s tým, že je veľa škôl, na ktoré sa dá ľahko dostať, že sa nerobí vedomostná selekcia a spravidla sa každý dostane na školu, na ktorú nemá danosti. Ba takúto školu aj absolvuje, dostane titul alebo maturitné vysvedčenie. A ak nie, prejde na inú. Za takýto stav  nemôžu učitelia, ktorí sú priamo i nepriamo tlačení spoločnosťou a systémom k znižovaniu požiadaviek na študentov – veď aj politici si všetko zľahčujú. Toto veru zrušenie deviateho ročníka či možnosť maturovať skôr nevyrieši.

            Ďalej sa pri rôznych hurónskych nápadoch nemyslí na to, že v školách sa nevyskytujú iba ideálne deti z miest, pri ktorých sa predpokladá istá miera vnútornej motivácie. Vôbec sa nemyslí na tie iné deti, ktorých pribúda. Áno, bola finančná výzva na inkluzívne tímy. Len to by nemala byť iba výzva. Dostatočné personálne vybavenie školy by malo byť samozrejmosťou, aby individuálne snahy učiteľov pomôcť tým iným žiakom boli podporené aj odborným personálom v každej škole, ktorá má deti i adolescentov s rôznymi problémami. Zároveň však treba myslieť na to, či má trh dostatočný počet odborných pracovníkov, ktorí by sa mohli a chceli zamestnať v podhodnotenom školstve. Nehovoriac o tom, že neexistujú mnohé kompenzačné učebnice a pomôcky, ktoré sú pri inkluzívnom vzdelávaní alfou a omegou.

            Bohaté personálne vybavenie majú desiatky ministerských inštitúcií, o činnostiach ktorých netušíme, no odoberajú miliónové finančné prostriedky, ktoré by boli užitočnejšie v školách ako právnych subjektoch, ktoré by samy vedeli zabezpečiť servis, ktorý majú tieto akože pedagogické inštitúcie ponúkať.

            Sem-tam sa spomenie debyrokratizácia. Tá by možno nebola takým problémom pri dostatočnom a adekvátne odmeňovanom personálnom obsadení škôl. V súčasnom stave byrokracia odoberá najmä okruhu vedenia školy čas na najdôležitejšiu kompetenciu – kreovanie a vedenie výchovno-vzdelávacieho procesu. Ale neraz vnímame hurónske správy o debyrokratizácii. Ak však  niečo ubudne, niečo administratívne zase pribudne. A nezabúdajme na to, že ďalšou byrokraciou zahŕňa školy aj zriaďovateľ. Príkladom na to, že ministerstvo neraz proklamuje debyrokratizáciu, je požiadavka po dištančnom vzdelávaní v 2. pokroku 2019/20 napísať správu, hoci sa bežne uvádza meškanie v učive už v správach predmetových komisií. A inšpekcia ešte za starého vedenia nabehla a kontrolovala tento zbytočný dokument v čase informačného chaosu a zmien zo dňa na deň, ktoré zahltili riaditeľov škôl a pridali ďalší stres už vystresovaným pracovníkom škôl.

            Určite je závažným problémom plat zamestnancov škôl, teda nie iba učiteľov. Nebudem to podrobne rozoberať. Uvediem k tomu iba dve tézy: Bez adekvátneho platu (nie 6 %) nezískame kvalitných zamestnancov. A neadekvátny plat spôsobuje priamo či nepriamo to, čo sa nášmu školstvu vyčíta (pozri vyššie i nižšie). Skúste sa zamyslieť, prečo aj slovenské renomované firmy, ale aj tie, čo chcú byť úspešné, motivujú zamestnancov práve platom a rôznymi lukratívnymi bonusmi.

            Ďalším skutočným problémom školstva, ktorý sa nám neraz vyčíta, je to, že žiaci nie sú pripravení na výkon povolania. Pripomínam, že toto všetko súvisí aj s vyššie uvedenými postrehmi. Ale inak si myslím, že je to bublina, ktorá ma za cieľ účelovo prebudovať (porozbíjať) podstatu zaužívaného funkčného vzdelávacieho systému v prospech niekoho, kto si zrazu povie, že školy nefungujú, že učitelia sú na vine a nezaslúžia si ani súčasný plat. Teda ide o zmenu škôl za to, čo pochybil štát. Nebude však aj v prípadnom novom systéme štát robiť rovnaké chyby?

            Alebo tým chce niekto presadiť podivné predstavy o fungovaní škôl, ktoré majú vychovávať sediacich vyhľadávačov v googli alebo svetových lídrov? Avšak, to je mylná predstava o škole a zjednodušovanie a degradácia osvojovania základných poznatkov poznania. S aktuálnym systémom sa pracovať dá, je overený a dá sa vylepšovať. Ale citlivo.

            Základná škola má žiakom ponúknuť základné všeobecnovzdelávacie poznatky, nie suplovať profilácie stredných škôl. Ak si rodič či budúci zamestnávateľ myslí, že sa v rámci ZŠ naučí žiak plynule hovoriť cudzím jazykom vo všetkých jazykových štýloch a komunikačných situáciách, je to totálna neznalosť pedagogicko-psychologických súvislostí a možností žiaka. Isto, opäť sa tu dostáva do popredia kvalita  jazykárov, ktorí vykonávajú neraz úplne iné a výrazne lepšie platené povolania. Ale ak aj pár vynikajúcich jazykárov zostalo oddaných škole, na komunikáciu v cudzom jazyku je potrebná oveľa vyššia dotácia, no tá sa v škole nedá zabezpečiť. Napriek tomu sa domnievam, že vyučovanie cudzieho jazyka na ZŠ zvýšilo v posledných rokoch svoju úroveň. Aj vďaka zanieteným učiteľom. Ale absolútno sa v oblasti cudzích jazykov málokedy dosiahne aj preto, že komunikačné kompetencie sa širšie rozvádzajú vo vyššom veku a na základe pobytu v inojazyčnej krajine.  

            Takisto si nemyslím, že sa zavedením vyučovania predmetu techniky (v predchádzajúcej vláde) odstráni „nemotornosť“ žiakov bez toho, aby sa pripravili na to učitelia – technikári a školské dielne pred zavedením tohto predmetu ako medializovaného reformného prvku. Dnes to učia prevažne laici, keď nemajú dielne, sú vonku alebo si v triede píšu poznámky a ťukajú na interaktívnu tabuľu.

            Napokon o tom, že ZŠ má pripraviť žiakov na pracovný trh, odporuje aj to, že celoslovenské testy sú iba o matematike a slovenčine. Kde sú iné predmety? Napr. aj výchovy sú požiadavkou pri prijímaní na umelecké stredné školy. Tie výchovy, ktoré sa tiež zväčša musia učiť neodborne a nedbá sa o ich hodnotenie, hoci môžu byť v budúcnosti tiež obživou žiakov. A to, že sa učia neodborne, nie je vinou riaditeľov.

            V rámci strednej školy už môžeme hovoriť o tom, že majú pripraviť žiakov buď na odbor, alebo na ďalšie štúdium na vysokej škole. Iste, likvidáciou intenzívnej praxe vo firmách, ktorá tu dlho bola, sa sčasti obmedzil praktický rozmer vyučovania. Vrátil sa však formou duálneho vzdelávania, ktoré by malo byť na každej škole nie ako projekt, ale ako súčasť vyučovania. Napriek tomu si teraz nespomeniem na školu, ktorá by prakticky nepripravovala žiakov na budúce povolanie. Áno, neraz aj teoreticky, keďže vieme, že teória je prísnou súčasťou praxe. Prečo asi budúci lekári či zdravotníci musia dopodrobna poznať celú anatómiu tela, aj keď sa budú venovať napr. zubnému lekárstvu? Ale je tu jeden fakt. Stredná škola nemôže žiaka pripraviť pre konkrétnu firmu, podnik, najmä keď nevieme, kde bude žiak v budúcnosti pôsobiť. Ak máme školu spojenú s automobilkou, musí žiak nastúpiť po maturite do nej? (Teda ak sa k tomu nezaviaže.) Musí robiť iba prácu súvisiacu s automobilmi? Nemusí.

            Domnievam sa, že sa tu prehadzuje zodpovednosť organizácií na školy, avšak práve organizácia musí doškoliť žiaka na to, čo potrebuje, to žiadna škola nedokáže, najmä ak ide o viacerých potenciálnych zamestnávateľov absolventov. Tak je to aj v spomenutom lekárstve. Absolvent-lekár nikdy nejde priamo do praxe bez „zaškolenia“ a asistencie skúsených lekárov. Tak by to malo byť aj pri stredoškolskom vzdelávaní. Absolventa zaučí skúsenejší kolega alebo sektor firmy, ktorý sa zaoberá školeniami. Iste, žiak musí mať pevný základ zo strednej školy. Treba však pripomenúť opäť degradáciu vzdelávania (pozri vyššie), ktorá sa prejavuje aj na schopnosti a motivácii učiť sa a vykonávať povolanie, čo však nie je zodpovednosť školy, ale spoločnosti.

            Avšak aj pri nástupe do zamestnania po tej najlepšej a najkvalitnejšej strednej škole vždy treba doškolenie a nastavenie nového zamestnanca na konkrétny výkon práce na konkrétnom pracovisku. Aj po určitom odpracovanom čase, s každou nastupujúcou metódou, technológiou, po novom jave a objave a pod. Tak je to aj s absolventmi vysokej školy. Uvediem učiteľský príklad. Nikdy sme na didaktike vysokej školy nemali semináre o žiakoch s poruchami. No boli sme vedení k zdrojom, ktoré som si prečítal, zúčastnil som sa školení a domnievam sa, že som sa dostatočne oboznámil so spôsobom práce s takýmito deťmi. Ak mi to nebude stačiť, idem na ďalšie vzdelávanie.

            Ohľadom cudzieho jazyka na stredných školách je podobná otázka kvality pedagógov (pozri vyššie) a stále nedostatočnej dotácii pre cudzie jazyky, ktorá sa však nedá nekonečne zvyšovať. Tu si treba uvedomiť, že jazyk, komunikácia sa neučí len v klasických školách. Kto vie vopred, čo bude robiť, či tam treba jazyk, dovzdeláva sa aj inými spôsobmi ako 45-minútovými hodinami v triede plnej žiakov. Robia to aj ľudia, čo vyšli zo škôl, aby nezabudli reč.

            Školy môžu mnohé kompetencie rozšíriť, obohatiť, vtĺcť podkladovú teóriu, vplývať na žiakov, ale nedokážu pripraviť žiakov na výkon každého povolania na 100 %, na štúdium na hocijakej vysokej škole v obmedzenom a oklieštenom priestore vyučovania, ktorému sa kladie mnoho bariér, ktoré sama škola nedokáže prekonať. A navyše, nie je potrebné, aby ich škola prekonávala za každú cenu. Aj na toto potrebujeme reálnu pomoc ministerstva.

            Školám sa vyčíta aj neuplatniteľnosť absolventov. Prepánajána, ak vidíme dlhodobo, že sa niektoré odbory neuplatňujú, nie je o ne záujem, prečo sú stále v učebných plánoch stredných a vysokých škôl??? Prečo sa takéto odbory podporujú, kým potrebné odbory zanikajú nie iba pre nezáujem žiakov, ale preto, že nemajú rozpočtovú perspektívu a nemajú prostriedky na to, aby sa menšinový odbor stal atraktívnym, aby prežil. Kde sú v situácii, keď máme neuplatniteľné odbory, možnosti rekvalifikácie? Niekedy to bola bežná súčasť dovzdelávania. Okrem uvedeného máme málo miest na pracovnom trhu, mnohé z výberových konaní sú naoko, niektorí zamestnávatelia vyžadujú nadčloveka, iní chcú vymedzený vek alebo kvantum práce za malú odmenu. A to sa fakt nedá pripísať na rub školám.

            Ak by som spomenul materiálno-technické vybavenie škôl, asi by som sa opakoval. V 21. storočí škola bez telocvične, jedálne, učiteľských notebookov? Nonsens. Ale pravdivý. A to nehovorím, aké rôzne pomôcky a materiály prinášajú učitelia na pracoviská zo svojich domácností. A teraz nemyslím nadštandardné predmety, ale aj tie najzákladnejšie potreby, ktoré vám dajú v každej banke, keď nastúpite do práce. O samozrejmosti ako mať napr. pracovné telefónne konto môžeme iba snívať. V modelovej škole toto všetko isto bude, nech môžeme slintať a potom vidieť, akí sme v bežných školách chudáci.

            Už som spomínal problém osnov. Sú veľmi ďaleko od požiadaviek súčasnej doby, hoci sú záväzné. Minister vraví o nejakom overovaní akýchsi modulov. Načo zas nové pojmy a overovanie. Tu treba poriadnu obsahovú reformu s možnosťou jej aktualizácie a s priestorom na vyučovanie nadpredmetových kompetencií. Povinný základ musia mať všetky školy, to mi nikto nevyhovorí,  aj keď som otvorený názorom alternatívnych škôl. Otázkou je, aký široký má byť ten základ a koľko miery slobody má mať škola pri dopĺňaní tém vyučovania. A toto nevyriešia žiadne cykly, dlhodobé experimentálne overovania či prevratné úvahy o presune piateho ročníka do prvého stupňa. Treba v spolupráci s učiteľmi, ale aj verejnosťou nanovo zostaviť flexibilné osnovy pre školy. Isto, bude reptanie zo strán učiteľov, ale ak sa zvolí primeraná a odborná komunikácia, ktorá stále chýba,  pochopia.

            Tu však robia aj učitelia chybu. Preberajú učebnicu či kadejaké pracovné zošity ako záväzné, pričom je úplne jasné, že knihy dávajú do obsahu oveľa viac, ako sa vyžaduje v štandardoch. (Okrem iného, sú často nekvalitné, zastarané alebo narýchlo „zbuchnuté“ a s obsahovými  chybami.) Prečo to niektorí učitelia robia? Prečo nejdú do hĺbky povinného javu? Prečo sa nevenujú nadpredmetovým témam? Prečo nemotivujú žiakov k vyhľadávaniu informácií? Prečo zapĺňajú tematické plány nadpismi z učebníc? Pričom, aktuálne osnovy umožňujú sčasti aj inú prácu so žiakmi, nie čisto encyklopedickú. (To uznávam, aj keď ich kritizujem.) Aj toto všetko súvisí s kvalitou prípravy pedagógov a s ich kvalitou, resp. nekvalitou spôsobenou aj tým, že sme odkázaní na nekvalitných učiteľov, ktorým stačí nízky plat.

            O obsahovej reforme sa mlčí, lebo je politicky nepríjemná, no v opakovaných výhradách voči školstvu je podstatným faktorom, ktorý má priamu súvislosť s vyučovaním, skúšaním a nadväzovaním na ďalšie stupne vzdelávania.

            Takto v novom roku mi napadlo týchto niekoľko skutočných problémov, o ktorých sa nehovorí vôbec alebo minimálne, hoci majú vážne dôsledky pri konštatovaniach o zlyhávaní škôl i žiakov, učiteľov aj rodičov napriek tomu, že sa pedagogická paradigma výrazne zmenila. Hoci bola iba v rukách pedagógov, ktorí pri tejto zmene neraz narážali na mnohé prekážky a nevzdali sa. Veď na takých stojí to naše chatrné školstvo. Pritom podobné prekážky sa dajú zmeniť aj bez mnohoročnej diskusie, aj bez podivných a trvalo neudržateľných projektov, bez megalomanskéhonavýšenia financií, ktoré v systéme máme, bez sústavného filozofovania o tom, či je potrebné to a to odstrániť, to a to prijať. Napriek tomu všetkému sa pravidelne, ba systematicky predkladá verejnosti, že školy zlyhávajú, sú veľmi zlé, nie sú na výslní v kadejakých rebríčkoch, sú zastarané, sú nepriateľské, buzerujú rodičov administratívou a pod. Takáto skratka je pre mňa neprijateľná a takéto mýty by mali búrať skôr naši politickí predstavitelia a ich spolupracovníci. Bez ohľadu na to, či je téma populárna. A vzápätí by sa slová mali meniť na komplexné aktivity a činy namiesto nadbiehania vybraným skupinám priateľských politike alebo ministerstvu, s vlastnými, neraz uletenými nápadmi na fungovanie škôl. Zatiaľ však pedagogická realita aj po jarnej politickej zmene zostáva v stagnácii, zameriava pozornosť na nepodstatné, alebo sa venuje populárnym či epidemiologickým témam, občas hodiac do médií háčik tváriaci sa ako zlatý šperk.

PhDr. Ján Papuga, PhD. * Bratislava-Rača * janpapuga@gmail.com FB: Ján Papuga * FB skupina: Spoločenstvo slovenčinárov, priateľov školy a vyučovania slovenčiny * FB skupina: Konštruktívna školoveda – hľadanie strednej cesty * FB skupina: Riazanet – BA-NM * janpapuga.blog.pravda.sk * www . janpapuga . sk

Odpovede na komentáre k tomuto blogu na tejto platforme nezverejňujem, nesledujem, nevyjadrujem sa k nim aj z dôvodu, že autori komentárov majú anonymné ID a môžu byť medzi nimi provokatéri. V prípade, že máte záujem o konštruktívnu pripomienku a moju reakciu na ňu, neváhajte ma kontaktovať prostredníctvom uvedeného e-mailu alebo FB. Rád odpoviem.