Ján Papuga

            Kedysi sa v rámci slovenčiny vyučovala aj téma ako sa učiť. Aj keď si myslím, že patrí na viaceré predmety, tak som sa jej so svojimi žiakmi pomerne podrobne venoval. Boli tam spomenuté rôzne typy ľudí podľa učebného štýlu. Zakaždým som si uvedomil, koľko rôznorodých žiakov môžeme mať v triede, koľkým nemusí sedieť moje vyučovanie, koľkí by potrebovali prispôsobiť štýl vyučovania a učenia sa ich individuálnym vlastnostiam a predpokladom. Možno by tak boli úspešnejší. Ale dá sa pri súčasných počtoch žiakov v triedach takto vyučovať? Asi ťažko. Nemôžeme predpokladať (ani snívať), že budú v bežných školách  maximálne počty v triedach po 10 žiakov (napriek preukázateľnej efektívnosti vyučovania málopočetných tried). Je to príliš vysoký ideál, sen, utópia. Preto som sa snažil na svojom vyučovaní, aby známka za čiastkovú tému nebola jedna z dvoch a nebola definitívna. Vyvažoval som to hodnotením diskusií so žiakmi, udeľovaním „plusiek“, zadávaním bonusových úloh. Moji žiaci vedeli, že ani známka z diktátu nemusí hneď znamenať zlú známku zo slovenčiny. Až keď sa zlé známky hromadili, znamenalo to buď to, že žiak má nejaký problém, buď že nerozumie môjmu štýlu vyučovania, alebo sa jednoducho neučí a stačia mu zlé známky, čo je tiež postoj k škole, ktorým by sa učiteľ nemal trápiť, keďže súčasná doba vzdelávaniu nepraje. Isto som však hľadal, ktorý z týchto troch dôvodov je správnou interpretáciou prospechu žiaka. Takže u mňa som nebral čiastkovú známku ako definitívu, relativizoval som ju a otváral som možnosti korigovať ju. Dokonca som nebral osobne, ak chcel ísť žiak na opravnú skúšku, ba odporúčal som mu to, ak som mal pocit, že práve opravná skúška je jeho motivátorom (vyburcuje ich) k učeniu sa (niekomu práve hraničná situácia vyhovuje). Napokon aj na vysokých školách je možnosť opravy známok. Môj prístup bol aj výsledkom toho, že nedokážem uchopiť požiadavky učebných typov všetkých svojich žiakov, preto som uplatňoval rôzne formy skúšania a hodnotenia, aby mohli žiaci využiť tie vlastné prednosti v učení sa.

            Po tomto úvode sa chcem zamyslieť práve nad učebnými štýlmi žiakov stredných škôl v čase zatvorených škôl. Sme si istí, že všetci len tak mávnutím nariadenia zvládnu online vyučovanie len preto, že sú už dostatočne „veľkí“? Študenti stredných škôl, pripomínam, že nielen gymnazisti, boli jednoducho „hodení“ na samoštúdium. Som presvedčený, že ich málokto systematicky a metodicky viedol k takémuto štýlu štúdia. Predsa vieme, že aj vďaka nekvalitným a chaotickým učebniciam vyzerajú kontaktné hodiny na stredných školách ako diktovanie poznámok. Nehovoriac o študentoch stredných odborných škôl, ktoré sa pre ne rozhodli kvôli odboru, nie kvôli učeniu sa slovenčiny, dejepisu a pod. Dobre vieme, že cez webkameru sa nedá obsiahnuť šírka a komplexnosť vyučovacej hodiny. Najmä ak zlyháva technika a internet, neraz nie ich vinou. Mnohí z pedagógov zo strachu (ten je už pedagogickou výbavou) zo zameškania učiva a preto, že nevedia, čo sa bude pre coronu diať v ďalších týždňoch, zadávajú žiakom samoštúdium, akoby boli na vysokej škole. Veď sú to stredoškoláci, zvládnu! Ale to nie je taká samozrejmosť, ktorú si osvojili aj zadávatelia protipandemických opatrení. Aj stredoškoláci majú svoj učebný štýl a neraz im vyhovuje výklad učiteľa, živá vyučovacia hodina. Aj oni sú ešte deťmi a potrebujú dospelých,  aby im pomáhali, prípadne držali nad nimi kontrolu, ako to rodičia i učitelia robia. A to nehovorím o lenivých žiakoch, nad ktorými treba bdieť, kým si neuvedomia, že vzdelávanie je ich hodnotou, čo príde vekom a potom ich už nebude treba kontrolovať. No namiesto toho teraz majú stručné a nedokonalé online vysielanie a k tomu samoštúdium, prípadne domáce úlohy, čo im zaberie celý deň. Kde je oddych? A navyše prax v odborných školách, ktorá ak sa nedá vykonávať, tak sa nahrádza teóriou alebo náhradnými domácimi úlohami, projektmi. To je veľa aj na priemerného vysokoškoláka v čase neistoty, strachu a mnohých reštrikcií. Navyše sa stále nevie, ako sa má hodnotiť online štúdium a či sa má hodnotiť, čo znižuje motiváciu stredoškolákov a vzbudzuje neistotu. A už vôbec nezávidím maturantom, ktorých neistotu zobrazila aj reportáž v jednej z televízií. Obavy z toho, že ich vzdelanie nebude plnohodnotné, obavy, či budú maturity a obavy, či nebudú skúšaní z ozaj nedokonalého dištančného vzdelávania tak, akoby to riadne prebrali na klasickom vyučovaní.

            Na dištančný spôsob štúdia treba žiakov viesť. A aj stredoškolákov. Neznamená totiž, že ak žiak má už občiansky preukaz alebo je plnoletý, že je úplne samostatný a musí sa spoliehať iba na seba. Z vlastnej skúsenosti viem, že som na strednej škole nerád chýbal, pretože som študijný typ taký, že potrebujem učiteľa, tabuľu, učebné pomôcky, triedu. A s matematikou mi pomáhala mama. Keby som bol v tejto šialenej dobe žiakom, nesmierne by som trpel. Pochybujem, že iba ja.  

            Kolegovia, myslite na to, že stredná škola je inštitucionálny postup vo vzdelávaní, no nie vždy aj mentálny. Najmä v dňoch, keď naša psychika dostáva zabrať. A, zodpovední úradníci, už dávno ste mali načrtnúť dlhodobejší plán covidového vzdelávania, aby nevznikali mnohé otázky, ktoré zneisťujú celú komunitu školy.

PhDr. Ján Papuga, PhD. * Bratislava-Rača * janpapuga@gmail.com  FB: Ján Papuga * FB skupina: Spoločenstvo učiteľov a priateľov vyučovania slovenčiny * FB skupina: Konštruktívna školoveda – hľadanie strednej cesty * FB skupina: Riazanet – BA-NM * janpapuga.blog.pravda.sk * www . janpapuga . sk