Ján Papuga

BRBLEM, BRBLEŠ, BRBLEME…

            Slovenský národ v novodobých dejinách nemal šťastie na slušných a čestných politikov, ktorí by skutočne pracovali pre národ. Otázkou je, či je možné, aby sa slušný človek udržal v politike. Isté však je, že po 1989. roku sme očakávali viac. Stali sme sa modernou demokraciou, nie bezhraničnou slobodou, ktorej sa niektorí dožadujú. V rámci nej sa dostali ku kormidlu štátu podivné osoby, ktoré buď nadviazali na praktiky predchádzajúceho režimu, alebo ich prehĺbili: Masívna privatizácia, čo poškodila mnohých. Korupcia, obohacovanie sa mocných, zlé hospodárenie so štátnym majetkom. Vulgárnosť a agresia politikov, vraždy, eštébácké praktiky. Nivočenie životného prostredia, zastavanie miest a obcí, búranie pamiatok, katastrofálna infraštruktúra. Zákony písané pre oligarchov, vyčíňanie developerov bez ohľadu na obyvateľov, zabetónovanie Tatier, nedotknuteľnosť bohatých, papalášizmus. Chudoba, antisociálne opatrenia, zdražovanie, bezdomovectvo. Likvidácia kultúry, vzdelávania a zdravotníctva. A mnoho iných. Preboha, ako možno v tejto situácii vyčítať Slovákom, že brblú, žundrú, že sa im mnohé nepáči??? Áno, môžeme byť pozitívni a veriť.   Boli časy, keď sa to oplatilo. Ale viera v dobro, v slniečko a pozitivita nezmení negatíva, ktoré sa realizujú hŕstkou vyvolených. Veľmi veľa sme očakávali, no nedočkali sme sa toho, za čo Slováci stovky rokov bojujú. A čím viac sa snažíme o participáciu na rozhodovaniach vyvolených politikov, tým viac idú rozhodnutia proti nám, tým viac idú proti nám oni a ich fanúšikovia, tým viac aktívnych občanov označujú rôznymi pejoratívami.

            V takejto situácii nám zostalo len spochybňovanie aj navonok dobrých zámerov. Historická skúsenosť nám hovorí, že aj tie najlepšie ciele môže politika zmeniť na špinavosti. A to všetko sa deje aj dodnes. Občan za dlhé roky viery stratil dôveru. Áno, za politikov zodpovedá každý jeden z nás – volič. Ale je koho voliť? Aj keď zvolíte niekoho slušného, politika ho buď zmení, alebo vypudí. Keď si volíme zase komunálnych politikov, neraz závažnejšie ovplyvňujúcich každodenný život, stačí kandidátovi usporiadať brigádu na sídlisku, v obci a už má dostatok hlasov a dostane sa do miestneho zastupiteľstva. A potom sa zmení. Alebo sa nezmení a ostatní ho izolujú.

            Nemám pocit, že demokraticky zvolení politici zastupujú svojich občanov, ako sa hovorí v definíciách. Neraz si riešia vlastné hry s dôrazom na vlastné egá a záujmy. Keď sa takto otočia, ťažko ich zbaviť funkcie, jedine v ďalších voľbách, no do nich dokážu zhumplovať pozostatky dobrých a funkčných vecí na Slovensku. Časť voličov však nevolí a ďalšia časť volí podľa sympatií k vodcovským typom politikov alebo podľa sily marketingu ich politického subjektu a slúžia im aj za cenu nechutného správania sa k odporcom ich idola. Občanom teda zostávajú tri možnosti: vstúpiť do politiky a nezmeniť sa, voliť podľa programu, nie podľa povrchu alebo brblať, byť v strehu a spochybňovať zámery vládnucich, dúfajúc, že sa politici zamyslia a začnú počúvať.

            Rovnako sa medzi hundrošov zaraďujú aj učitelia. Aj niektorí z nich sami kolegom až vyčítajú hovoria, že sa im nič nepáči, že stále iba brblú, akoby to bolo v školstve až také zlé. Veď im je v škole dobre. Dôvody akejsi pochybovačnosti učiteľov sú podobné ako v iných oblastiach, ktoré sa po 89. znivočili. Školstvo sa za posledné roky degradovalo pre nekompetentné školské politiky, čo robili reformy podľa osobnej orientácie ministra, príp. strany. Školy držia nad vodou učitelia, čo pracujú z presvedčenia a z rôznych dôvodov ich neodrádza kontext fungovania škôl a školstva. K stavu v školstve možno zaujať dva postoje: Buď problémy ignorujeme, všetko prijímame a žijeme svojou prácou v duchu mňa sa to netýka, alebo brbleme, konštruktívne kritizujeme a žijeme svojou prácou v duchu, mňa sa to týka. Je aj časť učiteľov, čo nič neriešia, nevedia nič iné robiť alebo chápu svoje povolanie len ako zamestnanie. Tí vidiaci učitelia, čo sa aktivizujú a verejne vyjadrujú, sú neraz označovaní za pár nespokojných, s ktorými sa nedá jednať. V každej vrstve sú takí a sú potrební. Tí práve chcú zmeniť (v rámci svojich minimálnych možností, keďže nie sú politikmi) to, čo prekáža mnohým učiteľom: naše postavenie (ktoré sa potom odráža aj na kvalite vzdelávania). Mlčaním sa ho mnohí dobrovoľne vzdali. A pritom, keď niečo potrebujeme, naozaj to nie sú megalomanské požiadavky, tak politici na nás kašlú. Ale keď štát niečo potrebuje, napríklad opatrovateľské služby počas pandémie, učitelia to znesú so všetkými dôsledkami a štát bez opýtania sa to prenesie na nich, veď väčšina mlčí, môžeme.

            Ešte si pamätám časy, keď sme v školách nemali toaleťáky, ale ani kriedy na tabuľu. Známa bola veta, či si aj bagrista berie do práce vlastný bager. Dnes je to o niečo lepšie, no sú školy, kde samozrejmosti aj dnes chýbajú a kupujú si ich sami učitelia, akoby mali v platoch paušál na materiál. Nehovoriac o spotrebe vlastnej výpočtovej techniky, čo pociťujeme v týchto dňoch.

            O najnižších platoch široko-ďaleko sa už tradujú báje. A na fakt primeraného ohodnotenia učiteľov a jeho vplyv na kvalitu vzdelávania upozorňujeme najmenej dvadsať rokov. A keď sa objavia zase všelijaké rebríčky či výsledky testov, v ktorých školy či žiaci zlyhávajú, hodí sa vina na učiteľov, čo robia za málo a v zlých podmienkach to, čo môžu, alebo robia iba do výšky platu, keďže sa pre svoje rodiny nemôžu zodrať. Je to brblanie?

            Ak sa zriadi nejaký byrokratický prvok, tlačivo, štatistika, prenesie sa zodpovednosť na učiteľov ako samozrejmosť, nie ako práca navyše aspoň za symbolickú odmenu. Akoby sa im práca skončila odzvonením poslednej hodiny a majú po nej množstvo voľného času. Pritom neraz má bujnejúca administratíva ďaleko od závažnej a hlavnej činnosti učiteľa, t. j. výchovno-vzdelávacej.

            Na prelome storočí došlo k výraznej elektronizácii dokumentácie, no úmerne s tým sa zdvojnásobila papierová byrokracia, ktorú zase musia robiť učitelia. A ak nie oni, tak riaditelia. Ale veď aj podstatou práce riaditeľov je pozdvihovať vyučovanie školy a nie riešiť nekonečné rady administratívnych požiadaviek v čase počítačov. Ani toto nie je dôvod na brblanie? Len si povieme, tak to má byť, poďme ďalej? Aj vtedy, ak úplne vyčerpaný učiteľ, nie z detí, ale práve z byrokracie, nedokáže spraviť žiakov šťastnými v škole, ako sa to často požaduje?

            Potom si bez problémov presadia zákon o preverovaní všetkých pedagógov, akoby boli všetci pedagógovia devianti, aby si na nich ukazovala verejnosť a dalo sa zdôvodniť nezvyšovanie platov. Pričom sú mnohé povolania, čo pracujú s deťmi, vyskytujú sa v nich častejšie zneužívania detí a na nich sa overovania profilu nevzťahujú (netrúfajú si), čo je do očí bijúca diskriminácia učiteľov. Najnovšie sú učitelia konšpirátori, hoci konšpiruje veľká časť povolaní.   

            Keď sa nedajbože zase odhodláme k štrajku, keďže z nášho brblania si nič nerobia, vyhrážajú sa nám riaditelia, zriaďovatelia, politici a aj naši ministri, čo predstierajú, že nie je dôvod „ohroziť“ žiakov štrajkom. Pritom zatvorenie škôl vedia spraviť zo dňa na deň. Raz sa jediný minister učiteľov nezastal, práve naopak, zatajil kritiku, spochybnil ju a vyslovil on kritiku učiteľov, prípadne spojil pedagogické hnutie s politickými cieľmi, aj keby v radoch stáli stovky apolitických učiteľov. Keď minister nastúpi, buď nekoná, alebo si robí svoju politiku, alebo rieši nepodstatné veci, nevšímajúc si dlhodobé problémy školstva, učiteľov, a tým aj žiakov a rodičov.  

            Nás sa nezastanú ani odbory. Pozrite sa na lekárske odbory, ktoré sa aktívne a suverénne zastávajú svojich členov a pravidelne mediálne vystupujú. V našom stave o tom môžeme snívať.

            Nie je ani dôvod reptať na to, že sa hovorí o navyšovaniach rozpočtu na školstvo, no v mnohých socialistických budovách škôl neraz bez telocviční bohatý rozpočet necítime?

            O nespravodlivosti, bossingu, mobbingu, rodinkárstvu v školách ani nemusím hovoriť, príbehy o svojvoľnosti riaditeľov, zriaďovateľov i niektorých učiteľov sa tradujú. A práve bezcharakterné osoby sa v školstve ľahšie udržia, pokojne si žijú, učia a ďalej škodia (ako to bolo na mojom predchádzajúcom pracovisku).

            V neposlednom rade tu máme inkvizíciu v podobe inšpekcie, ktorá likviduje ideály nášho povolania, podstatu našej práce a vtesnáva šikovných pedagógov do schém, kým vážne nedostatky a nedostatky svojich ľudí toleruje.

            Je mnoho dôvodov, prečo ako Slováci, učitelia brbleme, máme brblať a budeme brblať. Či tým niečo zmeníme, neviem. Ale mlčaním nespravíme nič. Iba legitimujeme zlé rozhodnutia a ponížime vlastnú suverenitu, dôstojnosť a reálnu skúsenosť.  

PhDr. Ján Papuga, PhD. * Bratislava-Rača * janpapuga@gmail.com  FB: Ján Papuga * FB skupina: Spoločenstvo učiteľov a priateľov vyučovania slovenčiny * FB skupina: Konštruktívna školoveda – hľadanie strednej cesty * FB skupina: Riazanet – BA-NM * janpapuga.blog.pravda.sk * www . janpapuga . sk