Ján Papuga

Inklúzia je v podstate pozitívny sociálny prístup. Jej idea je dozaista vznešená. Spojiť do jedného funkčného celku rôznych ľudí bez ohľadu na pôvod, rasu, vek, zdravie, pohlavie, náboženskú vyznanie, sociálne postavenie a na rôzne iné príslušnosti vyznieva humanisticky a prosociálne. Človek musí mať rovnakú šancu fungovať v spoločnosti ako ostatní od neho odlišní ľudia – veď o to sa bojovalo v histórii. To je však iba ideálna teória. Vieme, že svet založený na moci, bohatstve, politike a rôznych ideológiách takto nefunguje. Všeobecná rovnosť medzi ľuďmi nie je, ľudia z rôznych prostredí neraz nedokážu kooperovať, plynulému fungovaniu bráni jazyková bariéra i pôvod. Nedostatky inklúzie môžeme v praxi sledovať v súvislosti s migráciou, ktorá nie vždy prospieva rôznym štátom, hoci jej cieľom bolo tiež obohatiť národy o ľudí z iných kultúr. Keď človek nemá vôľu aspoň v štandardnom meradle prispôsobiť sa spoločnosti, do ktorej prichádza, inklúzia zlyháva a nastupujú rôzne, často aj nebezpečné konflikty medzi nesúrodými charaktermi ľudí. A rovnaké problémy nastanú, keď spoločnosť, štát nemá vôľu a podmienky na prijímanie ľudí z iných regiónov. A to nie je preto, že to tak chceme, ale preto, že ľudia sú neraz diametrálne odlišní a nie vždy sa dajú prepojiť do fungujúceho celku.

            Napriek tomu, že majú inkluzívne prístupy k občanom preukázané mantinely, masovo sa začali aplikovať do slovenských i svetových škôl. So všetkými ťažko (alebo krátkodobo) odstrániteľnými nedostatkami. Dozaista preto, že deti sú flexibilnejšie na prijatie spolužiaka z iného typu spoločnosti, dá sa s nimi o tom komunikovať, preto treba začať s inklúziou čím skôr. A dozaista aj preto, že práve deti aj v intenciách medzinárodných dohovorov musia mať možnosť uplatniť sa v akejkoľvek spoločnosti (čo na tom, že ich v dospeláckom živote neraz prefackajú a zistia, že nie sme si rovní – aj na to musí škola, rodina pripraviť deti). Dieťa má spoznať aj ideálny stav, ale aj realitu. Treba tu pripomenúť, že školská inklúzia sa týka najmä zdravotne znevýhodnených žiakov, aby mali rovnaké šance ako zdravé deti vzdelávať sa v klasickej škole – tiež ideálny konštrukt, ktorý funguje v živote dospelých (žiaľ) inak.

            Opäť pripomínam, že nemusí ísť o zlú ideu, nemožno vyčleňovať ľudí len tak zo spoločnosti, v ktorej chcú pôsobiť. Avšak, ľudia majú takú vlastnosť, obzvlášť deti, že keď ich prirodzená tolerancia k novým ľuďom začne obmedzovať ich samé, môže vznikať skrytá nenávisť k novému. Deti sú obzvlášť citlivé na nerovnocenný prístup, keď sa očividne ustupuje žiakom so špeciálnym prístupom. A na toto všetko treba myslieť, keď chceme zaviesť nový prístup k vyučovaniu. No u nás sa na riziká nemyslí, hurónsky sa preberie nový koncept, lebo sa niekomu zhora páči, hodí sa do škôl so všetkými negatívami a zodpovední sa v médiách chvália, ako dokonalo inklúzia funguje. A tak je to so všetkými novinkami, ktoré nám politici, od reality odtrhnutí úradníci a ideologicky nekritickí odborníci (aj učitelia) prinášajú v tej najextrémnejšej podobe do škôl (pozrite si aj môj článok o AI: https://janpapuga.sk/druckerova-banda-obera-deti-o-prirodzene-detstvo-29-2026/).

            Inklúzia sčasti môže fungovať, dokáže byť prínosná a v nejakej rozumnej podobe sa dá s ňou stotožniť. Keď som bol riaditeľom školy, a keď sa o inklúzii len teoretizovalo a asistenti učiteľa boli skôr raritou, prijímal som na štúdium aj cudzincov, aj zdravotne znevýhodnených, aj menej, povedzme,  konformných žiakov. Cudzinci však mali podmienku naučiť sa slovenčinu, problémovejší žiaci museli strpieť dôslednejšiu kontrolu a učiteľom som sľúbil, že nepreplním triedy veľkým počtom žiakov, aby sa im znemožnila individuálnu práca so žiakmi. A zamestnal som asistentov, vtedy ešte za peniaze z rozpočtu školy.  Do veľkej miery to fungovalo. Bolo zaujímavé sledovať, ako deti kooperujú a vzájomne spoznávajú svoje životy a kultúry. Dokonca sa dorozumievali po anglicky. My sme teda boli  „inkluzívnou“ školou dávno predtým, ako na to začali tlačiť zhora. Ale pozor, vytvoril som na to aspoň minimálne PODMIENKY. A to nedokáže zabezpečiť každá škola a už vôbec nie obrovská škola.

            Prvou neoddeliteľnou a nevyhnutnou podmienkou inklúzie je, že v triedach so žiakmi so špeciálnym prístupom (viem , neodborný pojem) MUSÍ byť menší celkový počet žiakov. To sa už vedelo pred rokmi, keď bolo zavedené, že sa počet celkový žiakov v triede znižoval o toľko, koľko v nej bolo  žiakov so špeciálnym prístupom. To sa však určite pre peniaze či silné ročníky žiakov zrušilo, malé triedy sú veľmi nákladné, triedu treba „narvať“. Keby toto pravidlo trvalo dodnes, znížila by sa aj potreba mať asistenta, učiteľ by dokázal individuálne pristupovať k menšiemu počtu žiakov sám. Bez zníženia počtu žiakov v triedach sa inklúzia nedá realizovať z hľadiska tých idealistických cieľov, s ktorými sa bezohľadne pretláča do všetkých škôl. Navyše ministerstvo a iní kompetentní priamo či nepriamo konzervujú tento stav tým, že namiesto toho, aby sa zakladali nové školy, pristavujú sa k starým budovám rôzne prílepky alebo sa vyučuje v rôznych elokovaných pracoviskách a triedy sa napĺňajú na maximum, ktoré je podľa predpisov veľmi vysoké. Takto ťažko vzniká škola s individuálnym prístupom k deťom, skôr sa stáva úschovňou žiakov, ktorí sú štatistami a nie individualitami. Nech by bol aj dostatok asistentov. Tí sa predsa nemôžu „nasáčkovať“ do už preplnených tried. Alebo často si vyberať deti z hodiny na individuálnu prácu v nejakej špeciálnej učebni, čo je takisto proti inklúzii, ktorej cieľom je integrovať deti do vyučovania, nie iba do školy.

            Druhým predpokladom inklúzie musí byť povinné špeciálnopedagogické vzdelanie na všetkých učiteľských fakultách. A tak isto dôkladné vzdelávanie tých, čo chcú pôsobiť ako asistenti učiteľov. Dokonca by som nariadil takéto vzdelávanie aj pre vychovávateľov. Ale nie formou rýchlo kvasených školení pre učiteľov vrhnutých do inklúzie. Ale už dávno to malo byť súčasťou každého typu pedagogického štúdia. Keby mal učiteľ menej žiakov v triedach, dozaista by si vedel po znalosti špeciálnej pedagogiky realizovať niektoré intervencie bez pomoci iného kolegu. A keďže asistentov stále nie je dostatok a detí s rôznymi poruchami pribúda, spoločnosť musí na to reagovať inovovaným prístupom k profilácii budúcich pedagógov. V prípade prijímania cudzincov je potrebné, aby ich rodičia (nie škola) zabezpečili intenzívne vzdelávanie v štátnom jazyku. Škola môže prihliadať 1 – 2 roky na obsahovú správnosť hodnotenej komunikácie takýchto detí, no po tejto dobe musia byť schopné dorozumieť sa v slovenčine. Veď aj naši žiaci nechodia do zahraničia s tým, že prispôsobte sa mi a naučte sa po slovensky. Naopak, v podmienkach zahraničného štúdia sa neraz vyžaduje okamžitá znalosť jazyka danej krajiny.

            Keď chceme dôsledne realizovať inklúziu, škola musí mať dostatok špeciálnych učebných pomôcok, dostatok priestorov na to, aby sa mohli žiakom so špeciálnym prístupom venovať odborní  pracovníci školy v prívetivom a podnetnom prostredí. Obávam sa však, že aj toto je príliš ideálna predstava (money, money, money). Potrebné vybavenie, personálne, materiálne i priestorové majú (mali?) špecializované školy na rôzne poruchy správania a diagnózy žiakov. Práca ľudí v týchto zariadeniach je obdivuhodná a musí byť výraznejšie podporovaná štátom, určite nie nahradená inklúziou. Isto, nikto nepošle cudzinca, dyslektika, hyperaktívne dieťa, dieťa na vozíčku či dieťa so zajakávaním do špecializovanej školy. Ale sú diagnózy, ktoré ozaj nepatria do klasickej základnej školy. Nie preto, že by ich žiaci netolerovali. Nie preto, že im nechceme dať šancu. Nie preto, že by sa tomu učitelia bránili. Ale preto, že mnohým vážnejším diagnózam dokáže efektívne pomôcť jedine komplexná, efektívna a každodenná práca so žiakmi práve v zariadeniach, ktoré sa na to profilujú (to bežná škola na dennej báze nedokáže). Majú oveľa viac odborníkov, viac času, iné osnovy, bohaté skúsenosti, menší počet žiakov, špecializované metódy a dokážu žiaka výraznejšie posunúť k lepšiemu fungovaniu v spoločnosti. Nedbám, ak sa jeho stav po intervenciách v takomto zariadení zvráti natoľko, že sa môže vrátiť do klasickej školy, nech sa vráti. Ale dať žiaka s veľmi ťažkou diagnózou do v podstate laickej školy mu skôr poškodí ako pomôže, keďže takáto škola nedokáže naplno pokryť liečenie alebo ovládanie jeho diagnózy. Vytlačenie a podfinancovanie špecializovaných škôl a zariadení je nielen hrubou chybou, ale aj veľkým ublížením niektorým deťom s ťažšími poruchami. Ak aj máme obrovskú mieru súcitu s takými deťmi a máme pocit, že sa vyčlenením z kolektívu diskriminujú (inak aj v špecializovaných školách je kolektív), treba myslieť aj na ostatné deti. Akoby nestačilo, že denne vidia, ako sa neštandardným žiakom ustupuje, kým oni musia „makať“. Ale aj to deti dokážu spracovať, keď sa s nimi rozprávate (sám, som zažil nadpriemerne empatických žiakov). No potláčať rozvoj takýchto detí tým, že sa všetka pozornosť a energia sústredí na zložitejších žiakov v triede, môžeme tiež vnímať takisto ako diskrimináciu. (Hoci inklúzia by mala pokryť úplne všetkých aj talentovaných žiakov, no vieme, aká je prax.) Ako riaditeľ som spravil zo dva razy chybu, že som prijal žiaka so špeciálnymi potrebami. Keď nemal svoj deň, zničilo sa celé vyučovanie a deti doslova vnímali stres vyučujúcich, ktorí si s ním nevedeli poradiť, keďže preukázateľne nepatrilo na klasickú základnú školu (napriek tomu, že rodičia na tom trvali, a tým mu škodili). Napokon sme ho dokázali dať do adekvátnej školy a vôbec to neľutujem. No stále dúfam, že z neho bude práve po špeciálnej intervencii slušný človek. Škola a zodpovedné inštitúcie musia mať výraznejšiu právomoc poslať dieťa do špecializovaného zariadenia, resp. neprijať ho na klasické štúdium.

            Ak preferujeme inkluzívny prístup, musí byť všetko riadne vopred pripravené (nie ako nová obsahová „reforma“ – pozri môj iný článok: https://janpapuga.sk/nova-obsahova-reforma-vyucovania-na-zs-je-marketingom-v-skutocnosti-je-neaplikovatelna-a-teda-sa-nic-nezmeni/). Stále však je nedostatok asistentov a kvalita niektorých je veľmi nízka, keďže sa systém asistenčnej pomoci robil ako vždy za behu. A ak škola nemá dostatok asistentov, zvalí sa všetka práca (aj byrokratická) na učiteľov. Ak má byť inklúzia ako tak efektívna, nesmie sa stať, že zdravotne znevýhodnení žiaci čakajú na špeciálnopedagogické či psychologické vyšetrenie niekoľko týždňov až mesiacov, nehovoriac o tom, ako dlho sa čaká na výsledky. Ak má byť inklúzia cudzincov efektívna, musí byť zabezpečené intenzívne vyučovanie štátneho jazyka v ich osobnom čase mimo školy. No najdôležitejším predpokladom je spomínaný nižší počet žiakov. A ten sa sotva zmení, keďže vieme, že v niektorých regiónoch niet škôl, do lavíc zasadajú populačne silné ročníky, preto treba prepĺňať triedy. Tým padá celá idealistická inklúzia, na ktorú treba komornejšie prostredie, individuálnu prácu a až potom otvorenie sa veľkému kolektívu školy. Sme teda svedkami len inkluzívnych prvkov, z ktorých úradníci vytvárajú predstavu plnohodnotnej inklúzie. Plnohodnotnú inklúziu nevytvorí ani veľký počet pedagogických asistentov, čo zas otvára iné problémy: nedostatočné špeciálnopedagogické vzdelanie, častá fluktuácia (dieťa so znevýhodnením si na niekoho zvykne a ten odíde, a najmä deti s ťažšími diagnózami to ťažko berú), nízky plat a tým demotivácia robiť viac, využívanie asistentov na suplovanie a dozory (ale aj iné práce) a pod.

            Škola sama sa má rozhodovať, či sa dá pri ťažších diagnózach na cestu inklúzie na základe svojich možností. Musia byť na to vypracované presné a dostatočne konkrétne kritériá, kedy žiak patrí do špecializovaného zariadenia, aby sa nestávalo, že sa školy zbavia slabších žiakov alebo žiakov, ktorým sa dá pomôcť bežnými postupmi. Aj to sa stávalo. Škola sa musí spolupodieľať na nutnosti presunúť žiaka do špecializovaného zariadenia, ak by mu ono pomohlo s jeho znevýhodnením lepšie. Plne súčinné pri tom musia byť (oveľa lepšie dotované) psychologicko-pedagogické centrá, ktoré flexibilne a v čo najkratšom čase dajú vyjadrenie bez tlaku na to, aby museli každého žiaka integrovať do bežnej školy, aj keď mu tam nedokážu komplexne pomôcť. Naopak, keď sa klasická škola rozhodne ísť cestou širšej inklúzie, musí mať k dispozícii dostatok prostriedkov a personálu, aby takýmto žiakom dokázala efektívne pomôcť.

            Obávam sa však, že ministerstvo školstva, ktoré zdôrazňuje kritické myslenie, prevzalo inklúziu bez kritického uvažovania. Navyše jedno hlásajú, no de facto robia opatrenia, ktoré sú proti inklúzii. Okrem podpory zvyšovania počtu žiakov v triedach robia rôzne administratívno-personálne problémy asistentom učiteľom, sťažujú procesy žiadania o asistentov, rozdrobujú vyučovanie na rôzne bloky, podivné predmety a pomiešané témy (čo žiaci s ťažšími diagnózami nestíhajú vnímať), zakazujú mobily (pozor, pre deti s diagnózami nie je mobil hernou konzolou, ale pomocníkom v mnohých oblastiach a vo vyučovaní), úplne kašlú na to, keď sa dieťa stane stredoškolákom (a na tomto stupni štúdia sú inkluzívne opatrenia minimálne alebo formálne – veď nech si zvyknú, už to nie sú deti), nijako sa nerozvíjajú špeciálnopedagogické a psychologické centrá, využívajú sa iba na zveľaďovanie byrokracie v podobe tvorenia rôznych individuálnych osnov namiesto pravidelnej kontaktnej práce s deťmi (ktorá sa pri danom počte centier nedá zvládať), zakazujú sa rôzne prvky na relaxáciu a podnety v budovách škôl, keďže miestnosti sa môžu stať únikovými miestnosťami, obmedzujú sa podoby vonkajších školských ihrísk tak, že ich školy radšej minimalizujú, stále sa umožňujú skoré ranné hodiny (asi viete, ako vtedy funguje bežné dieťa skoro ráno, nieto dieťa s diagnózami), stredoškolákom, ktorí tiež majú rôzne problémy, sa „buchne“ povinná matematika, ktorú nevládnu, aj keby ich učil najlepší matematikár a pod. To svedčí o tom, že v rozvíjaní dobre idey inklúzie bránia zásahy jej samotných tvorcov na ministerských úradoch. Hoci… možno si to neuvedomujú.             Platí to, čo vždy rozvíjam vo svojich textoch – hľadať zlatú strednú cestu a nie presadzovať nápady fanatikov, čo nerozmýšľajú a menia školstvo od extrému k extrému. Smutné je, že to dovolíme (my učitelia i rodičia), mnohí na to naletíme, a keď si poexperimentujeme a zistíme, že je to zlé, iba frfleme, prípadne „olajkujeme“ kritický príspevok, hoci sme stratili ďalšiu generáciu detí. Z toho potom ťažia tí, čo síce vedú školstvo, ale de facto im oň vôbec nejde, keďže sa rochnia v štatistikách a v dotáciách na utopické pedagogické prístupy k našim deťom. .           

*

*

*

ĎAKUJEM ZA PREČÍTANIE!

*

*

*

Skutočná zmena školstva = skutočná zmena spoločnosti = skutočná zmena politiky.

*

AKTIVAČNÁ VÝZVA:

Keď sa s mojím textom stotožňujete, šírte ho, zdieľajte, posielajte na e-maily, aby sa dostal do širšieho povedomia, aby sa zo slov stali činy, aby sa veci začali meniť. Sprostredkujte môj text ľuďom, ktorí nechodia na blogy. Text je verejný, netreba môj súhlas na jeho šírenie. Posielajte ho aj politikom, stranám, ministrom, inštitúciám,  médiám.

*

DISKUSIA:

Milí čitatelia a priatelia, myslite kriticky a nezávisle. Nebuďme ako politici a médiá. Odborná, slušná a zmysluplná diskusia vie zmeniť mnohé veci. Odpovede na komentáre k tomuto blogu na tejto platforme NEPÍŠEM, nesledujem ich, nevyjadrujem sa k nim aj z dôvodu, že autori komentárov majú neraz anonymné ID a môžu byť medzi nimi provokatéri, čo nechcú alebo nevedia pochopiť môj text a neraz prechádzajú k osobným invektívam pod neidentifikovateľným menom. S takýmito ľuďmi nemám dôvod diskutovať, resp. sa s nimi diskutovať nedá. V PRÍPADE, ŽE MÁTE ZÁUJEM O KONŠTRUKTÍVNU PRIPOMIENKU A MOJU REAKCIU NA ŇU, NEVÁHAJTE SA SO MNOU SPOJIŤ PROSTREDNÍCTVOM UVEDENÝCH KONTAKTOV. V prípade, že chcete pravidelne, konštruktívne, vecne a odborne verejne komunikovať so mnou a inými ľuďmi, pridajte sa do FB skupiny Školoveda.   

*

AUTOR: PhDr. Ján Papuga, PhD. * pedagóg (slovenčina – estetika), spisovateľ, aktivista, vydavateľ, tvorca didaktických dokumentov, odborník na školstvo, zakladateľ pedagogickej koncepcie Konštruktívna školoveda – hľadanie strednej cesty

*

KONTAKTY: Bratislava-Rača, Bernolákovo * janpapuga@gmail.com * FB: Ján Radomil Papuga * IG: Ján Papuga * YT: Ján Papuga * TG: Ján Papuga, školstvo – pedagogika – politika

* 

PUBLIKAČNÁ ČINNOSŤ: https://janpapuga.sk/publikacna-cinnost/

*

FB SKUPINY: Spoločenstvo slovenčinárov, priateľov školy a vyučovania * Školoveda * Ján Papuga – školstvo, pedagogika, politika * Knihy Jána Papugu

*

BLOG PRAVDA: janpapuga.blog.pravda.sk

*

WEB: www . janpapuga . sk