Ján Papuga

Je mi veľmi ľúto toho, čo sa stalo v základnej škole na Slovensku, vyjadrujem pozostalým úprimnú sústrasť a páchateľovi minimálne uvedomenie si, čo spáchal, keď si už navždy pokazil život. Spravil hrozný zločin, no stále je to dieťa, ktoré nemá myslenie dospelého človeka a môžu ním mávať rôzne fyziologické i spoločenské vplyvy, že takéto niečo urobí. Viac však nebudem interpretovať, ako to zrazu robia mnohí komentátori, médiá a už aj politici, ktorí toto nešťastie zneužívajú. Priamo o tom nič neviem a verím, že to dotknuté orgány a odborníci dôkladne prešetria a vyvodia závery a opatrenia. Hoci to už zosnulej pani učiteľke nepomôže. Možno to však v budúcnosti zachráni iné životy.

            Ako učiteľ viem, že v školách, v triedach môže dôjsť k rôznym vypätým situáciám bez ohľadu na to, o čo ide. Škola je spoločenstvo ľudí. A ľudia majú konflikty. Raz vybuchne pedagóg, raz vybuchne žiak. Žiaľ, niekedy sa to stane tak, že dôjde k tragédiám, ktoré sa po 89. roku vyskytujú oveľa viac, ako pred týmto rokom. Nuž, otvorili sme sa svetu, ten nám priniesol mnoho pozitívneho, ale aj mnoho zlého. Vieme, že v niektorých vyspelých krajinách sú útoky na školách veľmi časté, dokonca sa pri nich používajú strelné zbrane. A ani tam si s tým nevedia poradiť. Naozaj nevieme predpovedať kedy a kde dieťa dospeje do štádia, že začína vraždiť. Obviňovať z tohto činu niekoho konkrétneho je hlúposť alebo vytĺkanie politického kapitálu. Ako môže preskočiť v hlave dospelému, tak môže preskočiť dieťaťu. Kedy? Kde? O koľkej… To nebudeme nikdy vedieť vopred. Napriek tomu treba venovať oveľa viac pozornosti deťom. Nie iba zo strany školy a preventívnych orgánov, ale aj zo strany rodičov a rodiny. Ja obviňujem podobné tragédie celú spoločnosť dospelých ľudí. Ak dieťa nemá od narodenia vážnu psychiatrickú poruchu, nerodí sa s úmyslom, že bude zlé, že bude škodiť, že bude vraždiť. Ale počas vyrastania naňho významne vplýva spoločnosť dospelých. Niekedy je ten vplyv taký silný (napr. médiá a internet), že ho nedokážu obmedziť ani rodičia, ani učitelia. Ale do veľkej miery sa deti dajú formovať, vychovávať a dá sa na ne pozitívne vplývať. Treba mať však o ne bytostný záujem a každý jeden si musíme uvedomiť, že deti sú budúcou generáciou. Preto tu nebudem rozoberať, čo sa presne stalo v danej nešťastnej škole, ale uvediem niekoľko bodov, ktorými môžeme, keď už nie absolútne, ale aspoň z veľkej časti výrazne obmedziť deviácie detí a dospievajúcich.

            1. Dieťa je bytosť, ktorá vyrastá a komplexne sa vyvíja. Je otvorená vzdelávaniu a výchove, hoci sa vzťah k škole časom mení. Je obrovskou chybou pre rôzne dôvody rezignovať na výchovu, najmä u starších detí, uplatňovať slobodnú výchovu s tým, že nech dieťa vyrastá, ako samo chce. Je jasné, že pri každom probléme nebudeme po deťoch ziapať a tĺcť ich. No prísnosť, dôslednosť a úprimná komunikácia dokážu zázraky, nehovoriac o tom, že akákoľvek starostlivosť rodičov pre deti znamená, že si ich všímajú a ľúbia ich.

            2. Už som spomenul, že komunikácia je základ. Rodič má s deťmi komunikovať o všetkom. Nemá rezignovať, ak dieťa mlčí a všetko tají. To nie je dobré znamenie. Keď však komunikáciu s deťmi pestujeme od malička, sotva sa stane, že zrazu prestanú reagovať. A podobné princípy komunikácie má realizovať aj škola namiesto písania poznámok a zadávania skúšok za trest.

            3. Treba si uvedomiť, že súčasné deti sú iné – ony za to nemôžu, to je vývin.  Vyrastajú v inej dobe, v inej spoločnosti. Preto na nich neplatia socialistické pedagogické prístupy, hoci tie mohli pred rokmi fungovať. Vnímajme pri deťoch kontext, hľadajme príčiny, zaujímajme sa o to, čomu sa venujú, dôrazne odmietnime, ak robia niečo zlé, zdieľajme s nimi pocity.

            4. Úradníci a politici nech konečne postavia vyučovanie tak, aby sa do neho zmestili aj rôzne mäkké techniky. Nie iba formou 5-minútových ranných kruhov. Ale učenie o živote, o správaní, o spoločnosti, o psychike by sa malo niesť celým vyučovaním, všetkými učebnými predmetmi. Nie vymýšľať byrokratické dokumenty plné zbytočnej teórie, ktoré učitelia kvôli rôznym testom a kontrolám musia odučiť, a tým nemajú čas na detskú osobnosť.

            5. Treba okamžite vrátiť postavenie špeciálnemu školstvu, znásobiť množstvo psychologicko-pedagogických centier, zabezpečiť každej škole psychológa, aby sa nestalo, že riešenie problémového žiaka sa mesiace odkladá, a keď ho škola chce odovzdať odborníkom, musí prekonávať byrokratické prekážky. Na druhej strane aj pri dnešných možnostiach škola nesmie zanedbať problematické správanie detí a musí ich okamžite riešiť, aby nevykvasili do… tragického činu.

            6. Toto je hlavne vec politikov. Je neprípustné, že v mediálnom svete sa šíria produkty zobrazujúce nenávisť, vulgaritu, erotiku až pornografiu, násilie, honorujú sa rôzne psychiatrické diagnózy, dovoľujú sa deťom zverejňovať intímne fotografie a videá a pod. A toto všetko sa deje aj v médiách, ku ktorým majú deti voľný prístup. Už aj film v kine môže zasiahnuť detskú dušu negatívne. A keď sa voči takémuto mediálnemu diskurzu niekto ozve, nijako a nikde nepochodí. A skúste si len predstaviť, aký vplyv majú médiá na formujúce sa deti. A to nehovorím o agresívnych počítačových hrách. Isto, dospelý to deťom môže zakázať. No to by s ním musel byť 24 hodín denne. Tu netreba rečniť o prevenciách, a aby politici chodili na miesta tragédie. Tu musia konať politici zákonmi a silnou reštrikciou médií a internetu. Tento bod sa však nesplní…

            7. A znova k politikom – úplne všetkým. Budem stručný. Keď sa ľudia, čo riadia štát správajú ako hovädá (a pritom nemusia byť vulgárni), čo to asi deťom hovorí??? Sú to naši najvyšší predstavitelia! Pozrite ako ich správanie ovplyvňuje dospelých. Vari si nemyslíte, že deti sú od tohto negatívneho pôsobenia izolované? Samozrejme, obviňujem aj iné osobnosti (aj svetové), čo sa devastačne správajú – herci, speváci, influenceri, umelci, kňazi, vodiči v cestnej premávke, lekári, opravári a pod. Nadávajú, sú neslušní, berú drogy, odhaľujú sa, zneužívajú, fyzicky ubližujú, striedajú partnerov, ohovárajú a pod. A naše zlaté mediá práve takéto prejavy publikujú, keďže im prinášajú čítanosť alebo lajky.

            8. Nezabúdajte, že nech ste akokoľvek ambiciózny rodič, vzdelanie a kariéra nie sú na prvom mieste. Ak dieťa nemá zážitky, relax, primeraný voľný čas, svoje potreby môže ventilovať neželanou cestou.

            9. Nezabudnime na deti, ktoré nemajú rodičov. Je to doživotná trauma. O to viac sa im venujme my ostatní, ukážme ich, že nás majú, adoptujme si ich. Aby sa nepotvrdzovala klebeta, že opustené deti sa vychovávajú pre kriminál.

            10. Preboha, už konečne niečo robme s deťmi, čo vyrastajú v 21. storočí v nelegálnych osadách bez základného vybavenia a hygieny. Treba sa prestať báť rôznych hlúpych mimovládok a treba rázne zasiahnuť do výchovy a vzdelávania takýchto detí. Veď tam doslova umierajú, stávajú sa drogovo závislými a sexuálne aktívnymi. Potom je otázka času, kedy niečo spáchajú. Viem dosť veľa na to, aby som povedal, že deti v takýchto prostrediach majú stratený život. Štát však musí mať kompetenciu bezodkladne odňať dieťa neporiadnemu rodičovi alebo zo zlých podmienok. Nemusí navždy, ale kým nedôjde k náprave. Lebo z mnohých detí v osadách by sa pokojne mohli stať veľmi správni ľudia.

            11. Deti musia mať dostatok príležitostí venovať sa záľubám, ktoré si samy vyberú. Keď dieťa robí niečo, čo ho baví, je pravdepodobné, že nebude vymýšľať. A keď už niečo robí, musí pocítiť úspech a nie bliakanie napr. trénerov na športovom zápase. Alebo sa nesmie stať, že sa nemôže venovať vysnívanej záľube preto, že nemá na to peniaze, že nevie niekoho podplatiť. Otvoriť mimoškolské záujmy deťom je investícia do budúcnosti Slovenska.

            12. My sme dospelí oni sú deti. Ak aj máme s dieťaťom konflikt, my máme byť tí rozumnejší a nestupňujeme zlosť tak, že sme viac a viac agresívnejší. Ak vás aj dieťa naštve, riešte problém, keď sa upokojíte. A potom sa s dieťaťom otvorene porozprávajte a riešte situáciu. Ak by však problémové správanie pretrvávalo alebo sa opakovalo, nehanbite sa požiadať o pomoc odborníkov. Bezodkladne. Samozrejme, pri závažných a opakovaných previneniach. Skrátka, svet dospelých nesmie ignorovať problémy detí, ale zas nesmie reagovať agresívne pri tých drobnejších prehreškoch. A na tie treba byť pripravený, lebo dieťa svojou neskúsenosťou a vplyvom zmien v dospievaní neraz urobí drobnú hlúposť. Ako sme ich robili my.

            13. Socializujme deti, podporujme kamarátstva, stretávanie s rodinou, aj keď sú deti staršie, organizujme spoločné rodinné dovolenky, dávajme ich do letného tábora, púšťajme na exkurzie so spolužiakmi. Na druhej strane jasne komunikujme nesúhlas, keď sa stretávajú so škodlivými ľuďmi. Nebojme sa im to zakázať. Ale nikdy nie bez komunikácie, argumentov. Ak však iný človek pozitívne pôsobí na dieťa, podporujme vzťah s ním. Nedovoľme, aby jeho priateľom bola umelá inteligencia.  

            14. Pokúsme sa čo najviac robiť s deťmi činnosti, pri ktorých zabudnú na mobily a počítače. Prípadne ich naučme tieto prístroje používať v prospech sebarozvoja. Ale určite dozerajme na to, aby si oddýchli od digitálnych médií aj za cenu spustenia rodičovskej kultúry. Ozaj, rodičia sa pri svojich deťoch nesmú zdráhať skontrolovať mobil detí či ich počítač. Niekedy to môže predísť závažnejším deviáciám.

            15. Komunikujme všetci s deťmi. Verbálne i neverbálne.             Napadlo by mi oveľa viac rád, ale to by chcelo knihu (ktorú aj píšem). Chcel som poukázať na to, že na deti v týchto časoch negatívne pôsobí veľmi veľa faktorov a nie všetky dokážeme eliminovať. Vieme ich však zmierniť, na čo sa často zabúda a deti sa nechávajú dospievať samorastom. Viem, pubertiaci sú neraz takí odporní, že nemáte chuť zaoberať sa nimi. No my sme dospelí a máme sa im plne venovať, aby z nich vyrástli slušní, užitoční a dobrí ľudia. Ak zabudneme na túto našu úlohu, tragédií bude pribúdať. A nie, deti zodpovedné nebudú Bude zodpovedná celá, celučičká spoločnosť dospelých ľudí.

*

*

*

*

*

ĎAKUJEM ZA PREČÍTANIE!

*

Skutočná zmena školstva = skutočná zmena spoločnosti = skutočná zmena politiky.

*

AKTIVAČNÁ VÝZVA:

Keď sa s mojím textom stotožňujete, šírte ho, zdieľajte, posielajte na e-maily, aby sa dostal do širšieho povedomia, aby sa zo slov stali činy, aby sa veci začali meniť. Sprostredkujte môj text ľuďom, ktorí nechodia na blogy. Text je verejný, netreba môj súhlas na jeho šírenie. Posielajte ho aj politikom, stranám, ministrom, inštitúciám,  médiám.

*

DISKUSIA:

Milí čitatelia a priatelia, myslite kriticky a nezávisle. Nebuďme ako politici a médiá. Odborná, slušná a zmysluplná diskusia vie zmeniť mnohé veci. Odpovede na komentáre k tomuto blogu na tejto platforme NEPÍŠEM, nesledujem ich, nevyjadrujem sa k nim aj z dôvodu, že autori komentárov majú neraz anonymné ID a môžu byť medzi nimi provokatéri, čo nechcú alebo nevedia pochopiť môj text a neraz prechádzajú k osobným invektívam pod neidentifikovateľným menom. S takýmito ľuďmi nemám dôvod diskutovať, resp. sa s nimi diskutovať nedá. V PRÍPADE, ŽE MÁTE ZÁUJEM O KONŠTRUKTÍVNU PRIPOMIENKU A MOJU REAKCIU NA ŇU, NEVÁHAJTE SA SO MNOU SPOJIŤ PROSTREDNÍCTVOM UVEDENÝCH KONTAKTOV. V prípade, že chcete pravidelne, konštruktívne, vecne a odborne verejne komunikovať so mnou a inými ľuďmi, pridajte sa do FB skupiny Školoveda.   

*

AUTOR: PhDr. Ján Papuga, PhD. * pedagóg (slovenčina – estetika), spisovateľ, aktivista, vydavateľ, tvorca didaktických dokumentov, odborník na školstvo, zakladateľ pedagogickej koncepcie Konštruktívna školoveda – hľadanie strednej cesty

*

KONTAKTY: Bratislava-Rača, Bernolákovo * janpapuga@gmail.com * FB: Ján Radomil Papuga * IG: Ján Papuga * YT: Ján Papuga * TG: Ján Papuga, školstvo – pedagogika – politika

* 

PUBLIKAČNÁ ČINNOSŤ: https://janpapuga.sk/publikacna-cinnost/

*

FB SKUPINY: Spoločenstvo slovenčinárov, priateľov školy a vyučovania * Školoveda * Ján Papuga – školstvo, pedagogika, politika * Knihy Jána Papugu

*

BLOG PRAVDA: janpapuga.blog.pravda.sk