Ján Papuga

            Vo svojom minulom texte (link) som sa vyjadril k vojne. Vo všeobecnosti, lebo s tou aktuálnou nemám priamu skúsenosť a informácie, ktoré mám sú rôznorodé. Zdôrazňujem, že ide o hodnoverné informácie, no neviem ich vyhodnotiť na rozdiel od tých, čo presadzujú jediný postoj. A nechcem ani vyhrážky od štátu. Preto nejaké veľké politologické analýzy nevyslovím a trvám na tom, že až história bude súdiť tieto časy. Z pozície obyčajného občana môžem vysloviť iba nádej, že sa vojna skončí, že tak skoro ďalšia nebude, že nezomrie a nebude trpieť veľa ľudí, že sa svetová politika a politika jednotlivých štátov zmení tak, že ozbrojené konflikty zmiznú z dejín. Neverím, že sa tak stane, ale nádej, vieru a sny snáď môžem mať, snáď sa to nebude hodnotiť ako hoax…  

            Vojnu málokedy vyvolajú obyčajní ľudia. Ak aj, určite nejde o presvedčenie celého národa dotknutého štátu. Poväčšine máme demokratické zriadenia, v ktorých si volíme svojich politikov, vlády, prezidentov. Tí potom v našom mene rozhodujú, hľadajú súhlas v našich radoch, pričom im stačí malé percento nespokojencov, aby sa rozhodli v ich prospech, teda de facto v prospech celého národa. A niekedy sa rozhodnú aj bez súhlasu a ohľadu na národ, ako to pociťujeme na Slovensku posledné dva roky. Odvolajú sa na demokratické voľby a tým skončila súčinnosť s mienkou národa. Nie som presvedčený, že celé Rusko schvaľuje vojnu v Ukrajine, dokonca sa protestuje proti nej. Nie som presvedčený, že celá Ukrajina schvaľuje vyčíňanie vo svojich proruských republikách. Nie som presvedčený, že väčšina obyvateľov USA schvaľuje vojenské výpady ich administratívy. A už vôbec nie som presvedčený, že naša vláda koná v prospech slovenského národa.

            Niekto sa kdesi na sociálnej sieti vyjadril, že vo vojne by stačilo, aby vojaci, väčšinou povolaní z radov obyvateľov, položili zbrane a bolo by po vojne. Aké jednoduché by to bolo! Ale nedeje sa to, i keď prevažuje masový nesúhlas s vojnou. Stále však existuje obrovská časť ľudí, ktorí živia vojnu, podporujú ju a sú ochotní padnúť za akéhokoľvek politika, hoci by aj o vojne rozhodol samovoľne. Teraz hovorím všeobecne, nejde mi iba o aktuálny vojenský konflikt, ale o vojnové vraždenie vôbec. Osobne by som mal obrovský problém v prípadnej vojne bojovať za tých gaunerov, čo v súčasnosti vedú Slovensko a spravili z nás terč. Avšak nič by som nedosiahol položením zbrane, lebo viem, že je stále príliš veľa ľudí, čo nahrávajú nečestným úmyslom vládnucich politikov. A vďaka nim by ma pritlačili za moje odmietnutie bojovať. Práve pre takých ľudí sa vojny zrejme neskončia a ich hrozba sa bude s pribúdajúcimi problémami Zeme a ľudstva objavovať čoraz častejšie.

            Teda bežní ľudia nahrávajú agresii všemožnými spôsobmi, aj v čase mimo vojny. Veď sa len pozrite, čo sa deje napriek tomu, že sme v prevahe, že sme väčšina proti vojne bez ohľadu na to, ktorý štát podporujeme.

            Pomáhame obetiam, bežným ľuďom dotknutej krajiny, otvárame im svoje domovy, robíme zbierky, píšeme kompetentným listy proti vojne… Som presvedčený, že to veľká časť Slovákov, myslím tých bežných Slovákov, nie politikov, ktorí sa teraz tvária ako svätci, myslí vážne a úprimne. To je však len jedna strana mince. Čestnosť dobrých zámerov kazí to, že sme pristúpili na hru politikov, ktorí rozčesli náš národ, vrazili doň nenávisť, vsugerovali mu svoje zvrátené myslenie, ba vyzývajú ho na lynčovanie. Viete, ako blízko to je k ozajstnej fyzickej likvidácii? Napr. formou občianskej vojny? Alebo normálnej vojny, ktorá nám hrozí, keďže nás súčasná vláda militarizuje. Potom už bude neskoro položiť zbraň a odmietnuť bojovať. Najmä v situácii, keď si takto riadený štát vydupe povinnosť bojovať. Veď čo všetko si už naša vládnuca garnitúra dovolila. A keďže nemáme veľkú armádu, civilné sily by boli prvé na muške. Nie politici či novinári v prvej línii, ale my!  

            A práve my krvilačným politikom pomáhame. Niežeby sme vystúpili masovo proti ich chúťkam. Ale režeme sa medzi sebou. Bežní ľudia. Medzi nimi sú Rusi, Ukrajinci, Maďari, Američania, Bielorusi, Kubánci, Česi a pod. A Slováci. Teda bežní ľudia, čo denne kooperujú, nažívajú si, občas sa pohádajú, potom sa udobria, spolu sa zabávajú, pracujú, komunikujú, pomáhajú si, milujú sa… Je nás obrovská väčšina a my sa necháme ovplyvniť kadejakými politikmi. Nehovorím, keď niekto napodobňuje svoj rockový idol, oblieka sa podľa neho, venuje sa hudbe, je to normálna fáza života. Ale napodobňovať politika a nechať sa ním zlomiť v charaktere, to už je veľké zúfalstvo. Ešte horšie je napodobniť politicky angažované médiá. Najmä v situácii, že všetko napokon schytáme len a len my, oni/ony si umyjú ruky.   

            Kamarátka mi vravela, že si dáva pozor na to, aby nikomu nepovedala, že je učiteľka ruštiny. Na prevádzkach sa objavujú nápisy zákaz vstupu Rusom. Najbližší kamarát vás za názor blokne na sociálnej sieti alebo v živote. Športovci odmietajú zápolenie s obyčajnými ruskými športovcami, ktorí nemajú nič s vojnou. Nemenovaný minister vyhadzuje z práce ruských konštruktérov, opäť obyčajných ľudí, zamestnancov. Média tvrdo lynčujú akýkoľvek proruský (aj nesúvisiaci s vojnou) či protivládny názor aj za cenu totálneho šikanovania jeho nositeľov. Okrem iného účelovo strihajú pravdu, hoci sa im to už v prípade covidu neosvedčilo. Novinárka ohovára novinárku za to, že spravila interview s ruským predstaviteľom, hoci doposiaľ bolo nepísané pravidlo novinárov neútočiť na seba navzájom. O našej rusko-slovenskej zimnej olympioničke sa ani nechcem vyjadrovať, tá si už dosť vytrpela, kým dosiahla krásne víťazstvá pre Slovensko. Preboha, ja som v pozícii riaditeľa prijal do školy niekoľko ruských detí! Nie je to zločin?! Teraz ich niekto vyženie? Nehovoriac o deťoch, ktoré na seba tiež začínajú útočiť pre názor alebo postavenie k veci.  

            Toto všetko sa deje medzi bežnými ľuďmi a nahráva agresii. Akejkoľvek agresii! A to podporuje politikov v ich šialených rozhodnutiach. Ak sa zrazu ocitneme na fronte, nie iba na vojnovom, tak snáď si vtedy uvedomíme a najmä zapamätáme dôsledky. Dôsledky toho, ako sme nepriamo či priamo podporovali politikov nechutným segregovaním, vysmievaním sa, vyhrážaním sa či iným ubližovaním. Ak niekto vraví, že pripodobnenie dneška k hitlerovskému Nemecku je cez čiaru, buď sa mýli, alebo je nevzdelaný, alebo je pod vplyvom politickej propagandy. Lebo práve živením nenávisti začína každá diktatúra, každá perzekúcia, každá vojna. Aj obludným prisluhovaním lojálnych médií. Skúste si len  predstaviť, že by ste napr. pred troma rokmi nemohli povedať svoj názor (nemyslím uletený hejt postavený na hlúposti) bez toho, aby ste sa obávali tvrdého šikanovania bežnými ľuďmiˇ, štátom i médiami. .

            Tým, že takto konáme, dávame politikom signál, že oni konajú dobre. Môžu si uzákoniť hocičo a môžu využiť celú moc na to, aby trestali občanov, prenasledovali ich, pričom sami používajú prostriedky, ktoré u bežných ľudí chcú postihovať: hecovanie, lynčovanie, ohováranie, podnecovanie nenávisti, potláčanie ľudských práv, šírenie hoaxov a propagandy, zneužívanie médií a pod. A neexistuje obrany voči nim, keďže majú v rukách políciu, súdy i médiá, najnovšie aj alternatívne.

            Nepoučili sme sa z histórie. Nielen z tej z čias svetových vojen. Takéto niečo sme tu mali posledné dva roky. Presne ten istý scenár. Politici vydávali hlúpe, nelogické, neúčinné a často nezákonné rozhodnutia a namiesto toho, aby sme sa ako národ opreli do vlády, hádali sme sa medzi sebou. Ale neboli to bežné hádky. Nadávky, vyhrážania, udávania, fyzické a verbálne útoky, podnecovanie detí proti deťom a pod. Presne ako dnes, hoci v inej téme. A politici opäť mali radosť, že odklonili pozornosť od ich skutočných úmyslov. Naša neschopnosť dať im po prstoch ich uisťovala, že konajú dobre. Potom sa ešte drzo verejne pohoršovali, ako sa správa národ a každého, hoci mohol mať ten najracionálnejší názor, označili za dezoláta. Za takých označili aj ľudí, ktorí boli priamymi svedkami pravdy. A my bežní sme ich namiesto ich obrany ešte dorazili bez ohľadu na pravdu, v mene ideológie, v mene politiky. Len aktuálny rusko-ukrajinský konflikt a prichádzajúca jar zabránili tomu, aby sme sa do krvi nepobili kvôli nekompetentnému riešeniu covidu. Hoci dôsledky toho by sme zase schytali len my, nie politici, ktorí štátu, jeho obyvateľom a najmä deťom vštepili za kratučký čas monštruózne prototypy správania. A to sa deje aj dnes bez nášho poučenia z chýb.

            Neviem, či moje slová budú mať dosah a účinok. Viem však, že nechcem žiť v takejto zákernej spoločnosti a podporovať tých, čo túto nenávisť zavádzajú. Vojna je ozaj zlá, ale niektorí by si ju mali asi pripomenúť, aby vedeli, čo môže spôsobiť to, že podľahneme čaru ideológie a propagandy dočasne vládnucich politikov z vôle ľudu. Pritom vojny tu boli nedávno, videli sme ich a pravdepodobne sme k nim tiež pasívne pristupovali, keďže ich dôsledky boli devastačné.

            Je veľkorysé, že chceme pomôcť obetiam. No tie by najviac ocenili, aby z radov bežných ľudí vyšiel jasný signál proti akejkoľvek vojne, proti zákerným politikom, vojnostrojcom, ale aj proti živeniu nenávisti v našom každodennom živote.      

*

*

*

O AUTOROVI TEXTU: PhDr. Ján Papuga, PhD. * Bratislava-Rača * janpapuga@gmail.com  FB: Ján Papuga * IG: Ján Papuga * FB skupina: Spoločenstvo slovenčinárov, priateľov školy a vyučovania * FB skupina: Školoveda * janpapuga.blog.pravda.sk * youtube: Ján Papuga * www . janpapuga . sk * AKTIVAČNÁ VÝZVA: Šírte tento text, aby sa zo slov stali činy. Zdieľajte ho, je verejný, netreba môj súhlas. Sprostredkujte môj text ľuďom, čo nechodia na internet. Posielajte ho  politikom, stranám, ministrom, inštitúciám,  médiám. Ak sa s textom stotožňujete, je potrebné, aby sa dostal do povedomia. Aj takto sa menia veci. V prípade, že chcete poznať moju koncepciu a chcete konštruktívne, vecne a odborne komunikovať s inými ľuďmi, pridajte sa do FB skupiny Školoveda alebo mi napíšte na uvedené kontakty. * DISKUSIA NA BLOGU: Odpovede na komentáre k tomuto blogu na tejto platforme nezverejňujem, nesledujem, nevyjadrujem sa k nim aj z dôvodu, že autori komentárov majú anonymné ID a môžu byť medzi nimi provokatéri. V prípade, že máte záujem o konštruktívnu pripomienku a moju reakciu na ňu, neváhajte sa so mnou spojiť prostredníctvom uvedených kontaktov. Akémukoľvek neanonymnému podnetu a konštruktívnej kritike sa poteším.