Za mnohé roky zomreli mnohí slávni i bežní ľudia, za ktorými smútime, ktorých si pripomíname. Neodišli iba prirodzenou smrťou, ale aj tragicky. Vraždu novinára J. Kuciaka a jeho priateľky považujem za jednu z mnohých a môžem len dúfať, že sa nezopakuje. Neviem pochopiť, ako niekto môže zabiť čo len jedného človeka, nech by mal akýkoľvek dôvod. Žiaľ, moje nepochopenie nespraví nič s tým, že vraždy budú súčasťou ľudstva, kým sa ozaj nestane niečo zázračné, čo zabráni ľuďom vraždiť.
Poznáme mnohé povolania, ktoré sú nebezpečné a môžu motivovať k pomste. Dobrá publicistika, investigatíva odhaľujúca zločiny, mafiánske praktiky, korupciu je z hľadiska ochrany zdravia a života novinára riziková. Neviem, či by som sa sám púšťal do takejto práce, do takéhoto povolania, ale viem, že som rád, že sú ľudia, ktorí sa neraz denne obetujú v prospech vyššieho dobra, pravdy, poukázaniu na deformácie v spoločnosti.
Osobne som detailne činnosť publicistu Kuciaka nesledoval, ale zrejme som aj vďaka nemu vnímal to, čo sa na Slovensku dialo. Určite sa výsledky jeho práce citovali v najznámejších médiách, ktoré som kedysi intenzívne sledoval. Pre takúto obetavú publicistiku by mali byť kuciakovskí novinári chránení a mali by mať čo najlepšie podmienky na svoju prácu. O to viac ma mrzí, kto všetko si dnes obtiera ústa o smrť mladého a dozaista perspektívneho a čestného novinára. Ale najviac ma mrzí, že sa cez uhol jeho smrti poukazuje na to, aby mali dnešné médiá čo najväčšiu slobodu a myslím si, že tým mnohí myslia aj moc. S tým vôbec nesúhlasím. Viem, že sú novinári, ktorí vykonávajú kvalitnú publicistiku aj dnes. No v širšom meradle sa, žiaľ, čoraz viac aj mierkotvorné (seriózne) médiá riadia skôr kvantitou, nie kvalitou. Navyše priamo a negatívne ovplyvňujú fungovanie spoločnosti, názory občanov aj neférovými, zaujatými a čoraz viac neobjektívnymi informáciami, neraz podanými bulvárnym jazykom, len aby mali sledovanosť, reklamy a potľapkanie mecenášov. A práve ich mecenáši, majitelia médií sú z veľkej časti politicky aktívni a cez svoje majetky ovplyvňujú riadenie štátu či riadenie politík v mnohých iných krajinách.
Vyváženosť spravodajstva zmizla a do popredia sa dostáva propaganda a protiústavná cenzúra (stačí si porovnať s ľahko prístupným zahraničným spravodajstvom). Nech by bol človek akokoľvek odborný, slušný, nech by logicky argumentoval a vyznal sa v danej téme, keď politicky či názorovo nezapadá do ideologicko-politického (!) zamerania média, nemá šancu dostať verejný priestor vo vraj objektívnom médiu. Navyše novinári často beztrestne a očividne klamú, zavádzajú, ohovárajú. Osobnosť či úplne bežný človek sa proti prípadnému pranierovaniu nemá šancu efektívne brániť, keďže sa oháňajú slobodou slova a práva novinárov sú väčšie ako práva poškodených. Akým právom médium môže zničiť niekoho, kto má iný postoj alebo vyznáva iný životný štýl, pričom sami novinári dnes majú vlastný postoj, a tak ho pokojne publikujú? Potom sa ozaj nečudujme ľuďom, že prechádzajú na internet, že počúvajú alternatívne médiá, že prestávajú veriť aj preukázaným objektívnym pravdám. Čoraz viac sa musíme učiť vnímať myslieť diskurzívne, stávame sa sami publicistami, musíme si všetko overovať, aby sme sa dopracovali aspoň k nejakej pravde. Je jasné, že sa mnohí pomýlime v tom, čo je pravda. Žijeme v dobe, ktorá je informačná a mnohé z informácií sa tvária seriózne, aj keď sú falošné. Okrem toho mnohé informácie sa jednoducho nedajú v momente overiť, pravda si totiž vyžaduje objektivitu, časový odstup, osobnú nezaujatosť a skúsenosť. Keď aj novinár tieto pozitívne vlastnosti má, resp. sa vie odosobniť, musí ich v prospech zamestnávajúceho média potlačiť, musí mu slúžiť a píše bez ohľadu na to, ako sa informácie majú v novinárčine posudzovať. A nevravte, že to tak nie je. Poznáme mnohé prípady ešte spred vojny na Ukrajine i spred covidu. Tieto dve krízy len posilnili ideologickú premenu médií a výraznejšie poukázali, že už nie sú strážcovia pravdy a svoju slobodu slova zneužili dávno pred nimi.
Ako učiteľ sa pri tejto téme pozerám aj na svojich študentov. V rámci slovenčiny sa venujeme aj publicistike. Neviete si ani predstaviť, aké zložité je žiakom ukazovať dnes už prežité postuláty kvalitnej publicistiky, ktorým verím a často som ich aj zažil. Sami mi vravia, že toto už dávno naplatí, že spravodajstvo dnes klame, že si radšej pozrú sociálnu sieť alebo médiá nesledujú. A viete, že slovenskí žiaci sa vďaka dlhodobej likvidácii školstva systematicky nevenujú kritickému mysleniu, teda môžu prijať aj skutočne škodlivé informácie z iných zdrojov. Keďže tie najznámejšie médiá už nie sú spoľahlivé. Tak si vychovávame ďalších, ako ich dnešné médiá označujú, dezolátov, konšpirátorov, hoaxerov v pravom zmysle slova. Tínedžer sa silno stavia proti propagande, vzdoruje masmediálnemu nátlaku a často nesúhlasí ani s bulvárom. Nemá ešte takú skúsenosť, že si uvedomuje rôzne nástrahy prijímania nebezpečného alebo klamlivého obsahu. No médiá ho nútia konať inak, keďže nie sú preňho vzorom a správajú sa tak, že taja, klamú, cenzurujú.
Toto všetko deformujú a spôsobujú slovenské masmédiá, ktoré rezignovali na publicistiku a publikujú svoje názory alebo názory svojich nadriadených aj cez pútavé, marketingovo prepracované, hoci neraz klamlivé či zúžené verbálne či neverbálne vyjadrenia. Vrátane verejnoprávnej RTVS, ktorá by mala byť elitou publicistiky.
Ak sa niekomu zdá, že tento stav médií niekomu pomôže, niekoho porazí, niekoho presvedčí, mýli sa. Ľudia majú veľkú mieru citlivosti voči skreslenému prijímaniu informácií a voči manipulácii. Takýto stav médií narobí veľa škody na celej spoločnosti, na našich deťoch a mládeži, spolarizuje ľudí, vytvorí prijímateľov, ktorí budú časom ochotní veriť aj očividnému klamstvu, a vôbec sprzní istotu, ktorú médiá v rôznych obdobiach pre občanov kedysi predstavovali. Obávam sa však, že sa tento totalitný stav nezmení sám od seba bez nutného nastavenia pravidiel, ktoré by médiá a ich majiteľov znormalizovali. Áno, schválne som použil slovo normalizovať, pretože to, čo dnes „novinári“ stvárajú, nie je normálny stav. Je nenormálne, že renomovaní odborníci, čo sa opierajú o vedecké pramene, majú v niektorých médiách zákaz vystupovať. A to treba vrátiť do normy, resp. normálnosti, hoci aj legislatívnym spôsobom. Podobne je to v zahraničí, kde neraz dostávajú priestor aj náhľady opozičné mainstreamovému obsahu.
Ak novinár pracuje na odhaľovaní zločinov, korupcie, vrážd, má jasnú argumentačnú matricu, nech nie je ničím obmedzovaný. Ale nie je úlohou novinára prezentovať samého seba, fanaticky presadzovať akúkoľvek jednostrannú ideológiu, viniť niekoho bez dôkazov a súdneho procesu, posudzovať životný štýl slávnych ľudí, stavať ľudí proti sebe, pranierovať človeka s iným svetonázorom a pod. Pri takýchto novinároch je sloboda slova zbraň, nehovoriac o tom, že dnes sa môže stať novinárom ktokoľvek, teda táto zbraň sa môže dostať do rúk hocikomu. Stačí, aby sa zniesol na vlne, ktorá je módna a podkopáva základy slušnej publicistiky.
Pravdou je, že kým budeme my občania konzumovať a prijímať agendu a metódy takto fungujúcich médií namiesto ich ignorácie, nemajú dôvod prestať. Veď kto by si nekúpil noviny s polopravdivými, no bulvárnymi titulkami priťahujúcimi pozornosť či s nenávistným textom o nejakej „hejtovanej“ alebo masmediálne prenasledovanej osoby či umelo vytvorenej osobnosti. A to nehovorím o masmediálnych produktoch, tzv. zábavných programoch či filmoch, ktoré často priťahujú našu pozornosť, hoci ich podstata býva vysoko hlúpa, zvrátená a ukazuje neraz odporné prejavy správania.
Verím, že obe vraždy mladých ľudí budú vyšetrené (hoci už prešlo dlhých päť rokov) a o výsledkoch vyšetrovania sa bude objektívne informovať po výrokoch súdu. Dovtedy je to živý prípad bez jednoznačného konca, ktorý novinári nemajú čo interpretovať. Smrť J. Kuciaka a jeho priateľky však nesmie byť zámienkou na posilnenie právomocí (moci) pre naničhodných novinárov a majiteľov médií. Takéto médiá nesmú ničiť spoločnosť a zároveň sa odvolávať na verejný záujem. Na „verejný“ záujem, hoci v skutočnosti napĺňajú rôzne iné zámery ako tie naše, občianske. Česť výnimkám a podobným novinárom, ako bol J. Kuciak.
*
*
*
*
*
*
*
Skutočná zmena školstva = skutočná zmena spoločnosti.
*
Zdieľajte…
*
O AUTOROVI TEXTU: PhDr. Ján Papuga, PhD. * pedagóg, spisovateľ, aktivista, člen politickej strany Život – NS za školstvo, zakladateľ pedagogickej koncepcie Konštruktívna školoveda – hľadanie strednej cesty * Bratislava-Rača, Bernolákovo * janpapuga@gmail.com * FB: Ján Papuga * FB: Ján Papuga Život – NS * IG: Ján Papuga * FB skupina: Spoločenstvo slovenčinárov, priateľov školy a vyučovania * FB skupina: Školoveda * Blog Pravda: janpapuga.blog.pravda.sk * Youtube: Ján Papuga * www . janpapuga . sk * AKTIVAČNÁ VÝZVA: Šírte tento text, aby sa zo slov stali činy. Zdieľajte ho, je verejný, netreba môj súhlas. Sprostredkujte môj text ľuďom, čo nechodia na internet. Posielajte ho politikom, stranám, ministrom, inštitúciám, médiám. Ak sa s textom stotožňujete, je potrebné, aby sa dostal do povedomia. Aj takto sa menia veci. V prípade, že chcete poznať moju koncepciu a chcete konštruktívne, vecne a odborne komunikovať s inými ľuďmi, pridajte sa do FB skupiny Školoveda alebo mi napíšte na uvedené kontakty. * DISKUSIA NA BLOGU: Odpovede na komentáre k tomuto blogu na tejto platforme nezverejňujem, nesledujem, nevyjadrujem sa k nim aj z dôvodu, že autori komentárov majú neraz anonymné ID a môžu byť medzi nimi provokatéri. V PRÍPADE, ŽE MÁTE ZÁUJEM O KONŠTRUKTÍVNU PRIPOMIENKU A MOJU REAKCIU NA ŇU, NEVÁHAJTE SA SO MNOU SPOJIŤ PROSTREDNÍCTVOM UVEDENÝCH KONTAKTOV. Odborná, slušná a zmysluplná diskusia vie zmeniť mnohé veci. Osobné invektívy a vulgárne vyjadrovanie ignorujem a blokujem. Akémukoľvek neanonymnému podnetu a konštruktívnej kritike či spätnej väzbe sa poteším. Ak sa nechcete verejne vyjadriť, pokojne sa mi ozvite prostredníctvom uvedených kontaktov. Aj v prípade, že vaša vec nesúvisí s témou článku. Ďakujem.